ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

GRÓFSKY BYT

16. února 2010 v 3:03 | Klevka |  BEJVÁVALO...
(Úryvek ze vzpomínkové knížky...)
------
dlhá predsieň mala v živote našej rodiny veľmi dôležitú funkciu.
Okrem spomínanej "steny športovej slávy" otec mal v jej pravej časti svoju "dielňu" siahajúcu od okien až po zárubňu ďalšej izby. Boli tam časti rozobraných bicyklov, holé rámy z favoritov, rôzne reťaze, prehadzovačky, množstvo galusiek, šraubíkov a kľúčov na matky, na stenách kolesá a všade kolomaz. Tam trávieval veľa času premazávaním svojho bicykla, ale aj opravami a skladaním ďalších bicyklov - hlavne tých cudzích...
Keď malý Karol dostal prvý bicyklík, predsieň celkom stačila na jeho prvé pokusy o rovnováhu.
"No Julka, len sa poď pozrieť, ako mu to ide!" chválil sa pyšný otec.
Ale mama sa hnevala, keď na dlážke zostávali čierne stopy po pryžových kolesách, ktoré ona musela drhnúť ryžiakom a sódou.
Skúšali sa tam i prvé kroky na detských lyžiach - na vydrhnutej a napustenej drevenej dlážke to celkom šlo. A keď otec s Karolom pripevnili na dvere terčík a broky zo vzduchovky sa zarývali do dverí, mama bola zúfalá. V porovnaní s tým potom boli ich pokusy s hokejkami a pukom iba nevinným rámusom a stopy na dverách aspoň nezanechávali diery.
Dvere s hlbokými zárubňami mali skvelú výhodu - vošla sa do nich detská hojdačka zavesená na hákoch! A v našom byte boli všetky zárubne tak hlboké. Prvá hojdačka sa kúpila krátko po vojne a prežila ešte môjho o dosť rokov mladšieho brata i sestru.
Na predsieň mám aj iné spomienky... Asi ako päť-šesť ročná som vyparatila niečo,
za čo ma mama chcela potrestať. Zakázala mi ihrisko i hojdačky a za trest som musela drhnúť ryžiakom tú zašlú podlahu! Kľačala som na doskách, ktoré ma strašne tlačili na kolená, ľutovala som sa a slzy mi stekali rovno na miesto, ktoré som práve drhla. Úplne sama, všetkými opustená…
Pri veľkom upratovaní pred sviatkami ma síce nenechali opustenú, lebo mama zorganizovala prácu tak, že do nej zapojila každého. Vtedy ma však i v spánku prenasledovali mosadzné kľučky a dodnes som na ne nezabudla. Boli na všetkých dverách, veľmi rýchlo zašli a občas sa museli vyčistiť. Koľkože ich bolo? Ak dobre počítam, mali sme š t r n á s ť dverí, na nich po dvoch kľučkách. No, ale kto ich bude drhnúť sidolom tak dlho, kým krásne nezožltnú a nebudú sa lesknúť…? Otec? Ani nápad, ten mal svoj šport. Mama mala dôležitejšiu prácu v domácnosti, Karol nosil uhlie a radšej stál pri sporáku, no a ja …
" Eva! Už máš tie kľučky hotové?"
Celé dlane som už mala čierne, za nechtami plno mastnej špiny a boleli ma hánky
všetkých prstov na oboch rukách.
" Ešte nie…," a s povzdychom som ďalej leštila práve kľučku predsieňových dverí…
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 pavel pavel | Web | 16. února 2010 v 3:08 | Reagovat

předsíň slávy.. dobrý nápad... kdo vstoupí hned ví kde je a aspoň si zuje boty  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama