ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

PRVNÍ ZÁVOD MÍRU...

16. února 2010 v 2:47 | Klevka |  BEJVÁVALO...
(Úryvek ze vzpomínkové knížky...)

8.
Pomaly prišiel rok 1948 a s ním 1. ročník pretekov Praha - Varšava - Praha, ktoré sa potom dlhé roky konali ako Preteky mieru. Na tomto mieste určite stojí za to pripomenúť si, ako na prvé kilometre "najkrajšieho cyklistického pelotónu sveta" spomínal môj otec:
Bol koniec marca 1948 a on pred šiestimi týždňami dovŕšil 35 rokov. Vtedy pracoval na riaditeľstve ČSD na Klemensovej ulici, keď ho tam navštívil Ján Hauskrecht, vtedajší predseda Slovenského cyklistického zväzu. Podal mu obálku, ktorú otec s búšiacim srdcom prevzal. Obsah poznal - bola to pozvánka na historicky prvé sústredenie cyklistov, kandidátov na štart v práve sa rodiacich Pretekoch mieru.
V tej dobe sa otec pripravoval opäť na beh Devín - Bratislava, v ktorom chcel opäť vyhrať. Ale šanca, ktorú mu teraz ponúkali, bola veľmi lákavá. Napriek tomu bol skromný:
"Veď máte lepších. Vlasto Ružička sa dostal do výbornej formy. Jasne vyhrával v kritériách a štartoval už aj na majstrovstvách sveta. A čo Rafo Krampl? Ten je predsa tiež výborný." Hauskrecht nato odvetil stručne:
"Ružička je ešte mladý, dlhšie etapy mu robia problémy, na sedemdňové preteky ešte nedorástol. Jeho čas príde. Kramplov však už končí, starne."
Sústredenie bolo v Piešťanoch - otec mi ukazoval niekoľko fotografií z tej významnej udalosti. V Piešťanoch sa zišlo asi 35 cyklistov. Ich počet sa menil, pretože niektorých po troch-štyroch dňoch poslali domov, iní zas prišli, aby skúsili šťastie. Pozornosť od začiatku priťahoval Ján Veselý, na ktorého už vtedy väčšina cyklistov hľadela s obdivom, už bol pre nich pojmom.
Vtedajšia jar bola nevľúdna, často pršalo, občas i snežilo. Cyklisti denne absolvovali 160 kilometrov, pretože všetci mali v nohách manko. Otec do tej doby ušiel necelých tritisíc kilometrov, tí najlepší o niečo viac, ale aj tak to bolo málo. Na sústredení zorganizovali niekoľko kontrolných pretekov - otec dva z nich vyhral, v jednom finišoval dokonca s desaťminútovým náskokom, a to rozhodlo o jeho účasti na tej skvelej premiére...
Štart pretekov bol pre všetkých veľkým vzrušením. Otcovi sa roztriasli kolená z tej neopakovateľnej atmosféry. Chodníky plné ľudí, ktorí sa tlačili na cestu k pretekárom, zasypávali ich kvetinami, špalierom, ktorý utvorili, sa pretekári predierali v zástupe. Až keď sa dostali za Prahu, nasledoval ostrý štart!
Otec si vzal na prvú etapu hliníkovú fľašu so šípkovým čajom, malú cyklistickú brašnu, v ktorej mal šraubovák, kombinačky a kľúč, okolo sedla si pripevnil náhradnú galusku. Všetko išlo hladko až do štvrtej etapy, ktorá viedla z Gottwaldova do Žiliny. Otec mal pád, pri ktorom sa mu zdeformoval bicykel, jeho "sedací sval utrpel tržnú ranu" a vyzeralo to tak, že otec v pretekoch skončí.
Čakal na sanitku, no ukázalo sa auto poľských funkcionárov, ktorí mu podali nový bicykel. Otec to nemohol odmietnuť, a tak so zaťatými zubami a krvácajúcou ranou došiel do Žiliny. Večer mu v nemocnici ranu zošili. Na ďalšiu etapu už nemienil nastúpiť.
Keď mu ráno Poliaci priniesli jeho opravený bicykel, chcel sa s nimi vyrovnať. Povedali: "Vyrovnáme sa vo Varšave."
Prišli ho povzbudiť i priatelia a kolegovia z Bratislavy: "Sme na teba hrdí, riaditeľ ti venuje osobitnú cenu, keď sa vrátiš."
Mohol ich sklamať? V duchu počítal: Koľko zostáva do Varšavy? Tri etapy, to je spolu 562 kilometrov... to musím vydržať!
V nasledujúcej etape ho nebolo vidieť v pelotóne, pretože hneď za Žilinou unikol, a keďže sa k nemu nikto nepripojil, sám šiel pred peletónom celých 71 kilometrov.
Na poľskom území síce čakali ako prvého svojho pretekára, no bol to Karol Herceg, ktorý dostal prémiu pre prvého pretekára - otec vtedy priviezol domov 30 kilo šunky! A to už predtým v Gottwaldove všetci pretekári dostali za odmenu exportné svetložlté topánky, ktoré otec s náležitou hrdosťou i nosil.
Preteky pokračovali, ale otcovi sa ozvali bolesti, bol unavený i hladný. Poliaci cyklistov vítali všade ako svojich hostí a častovali ich chlebom, dokonca aj oškvarkami, malinovkou i mliekom a kdesi sa objavila i fľaška vodky. Ďalšiu noc otec opäť strávil v nemocnici, pretože rana mu začala hnisať.
A ďalší štart...
Etapy v Poľsku boli dlhšie, ako bolo uvedené v protokole pretekov, priemerne o 10 - 20 kilometrov. Všade totiž boli ešte stopy vojny, cesty rozbité, obchádzky na každom kroku. Varšava ich vítala troskami, ktoré čneli niekde do výšky niekoľkých poschodí, ulice takmer neexistovali, ale štadión bol takmer neporušený.
Asi stotisíc divákov nadšene skandovalo víťazovi - Juhoslovanovi Zoričovi. A samozrejme i všetkým, ktorí prišli do cieľa. A zvíťazila aj myšlienka tohto prvého ročníka - túžba ľudí žiť už v mieri.
Otec bol šťastný, že napriek zraneniu vydržal a absolvoval celú trasu. Len výsledok ho mrzel. Preteky dokončilo 39 pretekárov z asi 95 štartujúcich /!/, on bol tridsiaty siedmy. Po návrate z Varšavy si doliečil zranenie a chcel stoj čo stoj napraviť svoj neúspech.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama