ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

NEJLEPŠÍ KAMARÁDKA?

26. června 2010 v 20:10 | Kleva |  TÉMA TÝDNE
(Téma týdne - Úspěch)
Úspěch má mnoho podob a naše okolí na něj i různě reaguje. Že to nemusí být jenom pozitivní reakce, to lze zjistit v poměrně útlém věku, kdy je mladý jedinec díky pramalým životním zkušenostem  ještě neumí zpracovat, a pak způsobí v jeho mladé duši zmatek na dlouhou dobu...
(Ze vzpomínkové knížky)

NAJLEPŠIA KAMARÁTKA
To bolo to leto roku 1959. Krista i ja, ako sa na najlepšie a nerozlučné kamarátky patrí, sme sa po maturite hlásili na rovnakú vysokú školu, i na rovnakú špecializáciu.
Prijímacie skúšky na FFUK sa konali krátko po maturite. S Kristínou sme sa dohodli, že tá z nás, ktorá prvá dostane vyrozumenie o výsledku prijímacích skúšok, príde tej druhej hneď povedať.
Dva týždne čakania sa tiahli, až konečne k nám prišla poštárka. Zatajil sa mi dych, keď mi podávala obálku s pečiatkou FFUK. Nedočkavo som ju hneď otvorila, presnejšie roztrhla, pretože sa mi riasli ruky, a s chvatom čítam text... Hurá! Bola som prijatá! Utekám hneď ku Kriste na druhú stranu ulice celá natešená, aby som sa s ňou podelila o svoju radosť... radosť z prvého väčšieho životného úspechu…
" Krista! Pozri, Krista, som prijatá!"
Pozerala na mňa s chladným výrazom, ktorý ma zaskočil... 
" No, a?!"
Taký výraz v jej tvári som ešte nikdy nevidela. Bola zamračená a v očiach sa jej zračilo ... čo to bolo? ... závisť, nepriateľstvo? Už som vytušila, čo sa asi stalo.
Napriek tomu som sa opýtala: " A čo ty, máš už niečo?" pýtala som sa ešte celá rozradostnená, pretože svoju eufóriu z takého úspechu som nedokázala potlačiť. Veď aj moja mama by bola radšej, keby som musela isť pracovať a "zarábať si na veno"...
" Nič!" odvrkla a uhýbala mi pohľadom. Potom už mlčala, už nepovedala nič.
Snažila som sa ju ešte utešovať, že listy rozosielali na naše adresy podľa abecedy, takže ona určite dostane to vyrozumenie z fakulty neskôr …
" Ale určite mi príď povedať," uisťovala som sa ešte na odchode.
Bez jediného slova zabuchla za mnou dvere.
Krista však nechodila. Čakala som týždeň, Krista neprišla. Tak ešte pár dní. Nedočkala som sa.
Šla som teda za ňou sama. Zazvonila som u nich, ale Krista neotvorila. Nikto neotvoril. Pískala som na ňu ešte zo dvora i z parku, neozvala sa. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Aspoň vtedy nie.
Keď sme sa náhodou stretli na ulici, sklonila hlavu a neodpovedala mi na pozdrav alebo sa mi dokonca úplne vyhla z cesty. Stále som nechápala, čo mohlo poznamenať naše kamarátstvo. Ani do konca prázdnin sa mi nepodarilo zistiť, prečo Krista so mnou nehovorí, trápilo ma to a stále som na to myslela. Vtedy bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by práve to neprijatie na školu mohlo spôsobiť takú zmenu v jej chovaní voči mne...  
Keď som potom po prázdninách šla prvý raz do univerzitnej knižnice požičať si študijnú literatúru, tam som ju konečne stretla. Uľavilo sa mi. Takže, keď ju neprijali na školu, začala tam pracovať ako knihovníčka. Od spolužiakov som sa potom dozvedela, že za rok sa opäť pokúsila dostať na vysokú školu, ale ani vtedy jej to nevyšlo. Bolo mi jej ľúto, ale nemohla som nič robiť...
Celé štyri roky sme sa "stretávali" v tej knižnici, kde ona pracovala vo výdaji kníh a ja som si tam chodila tie knihy požičiavať. Ona stála na jednej strane pultu a ja na druhej, priamo naproti. Nezavadila však o mňa ani pohľadom, i keď som veľmi po tom túžila. Po nejakej dobe, už ani neviem kedy, sa mi stratila z očí na dobro.
Nech za jej neprijatím na vysokú školu bolo čokoľvek - najpravdepodobnejšie to boli politické či "kádrové" dôvody, dlho ma ešte bolelo, ako závisť a neprajnosť dokázala zničiť naše dlhoročné priateľstvo...
PR
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ♥♥SinulQa♥♥ ♥♥SinulQa♥♥ | E-mail | Web | 26. června 2010 v 20:59 | Reagovat

:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama