ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

PROČ SE DĚTI BOJÍ?

21. srpna 2010 v 17:49 | KLEVKA |  TÉMA TÝDNE

PROČ SE DĚTI BOJÍ?s

V předchozím příspěvku na toto téma jsem psala o tom, jak lze (alespoň částečně) eliminovat strach ze zkoušek. Ten je z hlediska lidské zkušenosti pochopitelný, protože poukazuje na naši mravní výbavu. Ale - proč se bojí děti? Děti malé, ba i ty nejmenší, když například odmítají kontakt s neznámými lidmi a se slzami v očích se tulí do bezpečí matčiny náruče?
Tato otázka mne napadla už dávněji, poté při psaní mé vzpomínkové knížky, a pak ještě několikrát. Také nyní díky tomuto tématu týdne.
Tmy se v dětství bojíme snad všichni nebo z ní máme přinejmenším nepříjemný pocit, protože tento druh strachu souvisí s lidskou evolucí. Ale proč se děti bojí, když ještě nemají žádné povědomí o nebezpečí, které je může ohrozit, bojí se například psů, i když jim dosud žádný neublížil, stačí, aby pouze zaštěkal..., bojí se výšky, hloubky nebo vody, ač s ní dosud nemají žádné negativní zkušenosti...
Nebylo by účelné odpovídat na tuto otázku o strachu dětí zde, protože vznik  "strachu" ovlivňuje naše podvědomí, naše psychická výbava i sociální předpoklady a další okolnosti. Podrobně se tímto fenoménem zabýval Sigmund Freud a rozlišil tři základní druhy strachu: strach reálný, strach vnitřní nebo neurotický a strach morální. Jeho dcera Anna Freud na jeho práci navázala svou knížkou o obranných mechanismech, které stojí našemu Já k dispozici.

Připojím tedy alespoň tři střípky o mém (zcela zbytečném) strachu z mé vzpomínkové knížky...

I.
"...Na našich rodinných prechádzkach ma otec rád brával "na koníka". Ja som si velebila na jeho pleciach ako princeznička na tróne a kochala som sa tým, že tých veľkých dospelých ľudí môžem vidieť z tak veľkej výšky.
Blízko lodeníc nad osobným prístaviskom bolo slepé petržalské rameno Dunaja, kam sa Bratislavčania chodievali kúpať a opaľovať na piesčitú pláž. Jednu letnú nedeľu sa i naši rodičia rozhodli stráviť tam rodinné popoludnie.
Akoby to bolo dnes, vidím sa, ako sedím otcovi na krku, a on, bosý, s vyhrnutými nohavicami, sa brodí po členky vodou, v ktorej šantili deti, a opatrne našľapuje na kamienky, aby sa so mnou nakrku nepošmykol. Mama zostala na deke a zdiaľky pozorovala Karola, ktorý sa čľapkal pri brehu. Vo chvíli, keď skončil tento priezračný úsek a otec urobil prvý krok v šmykľavej bahnitej kaši ďalej od brehu, začala som sa strašne báť a rozkričala som sa. Triasla som sa od strachu, že z tej výšky môžem každú chvíľu spadnúť dolu do toho hnusného, strašne protivného bahna, ktoré pre mňa predstavovalo niečo tajomne nebezpečného a hrozného...! Otec ma presviedčal, že sa mi nemôže nič stať, veď ma drží pevne, tíšil ma, ako vedel, ale nič nepomáhalo... Nakoniec ma musel vziať do náručia a vrátiť sa na breh - až v bezpečí na deke vedľa mamy som sa ukľudnila.
Od tejto príhody ma prenasledoval panický strach z vody, dlho som sa ho nevedela zbaviť, presnejšie povedané nezbavila som sa strachu z tej kalnej vody, pretože som netušila, do čoho tam stúpim alebo ma jímala hrôza, že sa o mňa niečo otrie, a pocit, že moje nohy sa zabárajú do čohosi mäkkého, bol priamo príšerný... Nevkročila som do vody v žiadnej rieke ani priehrade, o rybníku už nemohla byť reč vôbec, a tak keby nebolo na kúpaliskách bazénov s priezračnnou vodou, z môjho letného kúpania by dodnes nebolo nič..."

II.
"... Ak niektorý "starý" Bratislavčan hovorí o Moste, myslí tým "starý most", ktorý sa dnes nazýva Most Červenej armády. Vtedy to bol jednoducho Most, pretože iný Bratislava nemala až do sedemdesitych rokov min. storočia. Pôvodný bol pri bombardovaní Bratislavy zničenýa tento postavili sovietski vojaci hneď po vojne, aby nebol ochromený život na pravom brehu Dunaja, v Petržalke. Do tej doby Bratislavčanom slúžil provizórny pontónový most, ktorý vojaci postavili kúsok nad osobným prístaviskom, približne naproti bývalých Vodných kasární. Ísť po tomto húpajúcom sa moste cez Dunaj znamenalo pre mňa asi to isté ako chodiť po lane s očami plnými strachu a žalúdkom stiahnutým do malej guľôčky…
Novopostavený most mal pevnú železnú konštrukciu na niekoľkých pylónoch a bol rozdelený na tri časti, ktoré slúžili pre železničnú trať, cestnú (automobilovú a elektrickú) premávku a samostatná časť bola vyhradená ako lávka pre peších. Lávka bola urobená z priečnych drevených dosák, medzi ktorými boli väčšie-menšie medzery. V očiach malého dieťaťa boli tie medzery tak "obrovské", že ma zakaždým chytala hrôza, aby náhodou do niektorej z nich nevkĺzla moja detská nožička a nespriečila sa tam! A vďaka panickému strachu som si dokonca predstavovala, že by som mohla cez ne i prepadnúť do hnedozeleného, prudkého a studeného prúdu mohutnej rieky, ktorý sa nemilosrdne valil dole pod tými riedkymi doskami..., tá predstava bola strašná.MOST
Kŕčovito som sa držala rodičov za ruky a so sklonenou hlavou som veľmi sústredene prekračovala tie medzery. Moji rodičia to možno považovali za akýsi druh mojej zábavy, zdržovalo ich to, a tak ma stále okrikovali. Až keď sme sa dostali po moste na úroveň protiľahlého kamenitého brehu, kde už dole pod nami začínalo petržalské nábrežie s Lunaparkom plným rôznych kolotočových atrakcií, môj panický strach sa zmenil na radosť. Uľavilo sa mi. A keď som začula húkanie detského vláčika, všetky moje strachy boli preč. A len vďaka týmto lákadlám Lunaparku, ktorý už bohužiaľ neexistuje, sa našim podarilo dostať ma do Petržalky pešky po moste..."


PROČ DOSPĚLÍ TAK RÁDI STRAŠÍ SVÉ DĚTI?

III.
"...Otcovu veľkú "stenu športovej slávy" v tej dlhej prednej predsieni nášho "grófskeho" bytu asi po troch metroch prerušili menšie dvere do komína, tie boli iba asi meter dvadsať vysoké, aledosť široké, aby kominári mohli pohodlne vymiesť komín. A rovnako pohodlne sa tam vošla i iná dospelá osoba, ak sa prikrčila. Otec mi často rozprával, že tam bývajú strašidlá, čerti a ktovie ešte aké príšery... Sám sa tam často schovával a čakal, kým pôjdem zo záchoda, a potom - obvykle za tmy - s veľkým hartusením rozrazil dvere, aby ma poriadne vystrašil, a potom sa bavil tým, ako som vyľakaná... Robil to i môj starší brat - tie komínové dvere som tak nenávidela!
Raz na Mikuláša si obidvaja vymysleli si nejakú zámienku a potme ma poslali  z kuchyne pri zadnom schodišti cez dve veľké a tmavé izby do tej prednej predsiene niečo doniesť. Než som prišla do predsiene, tam v pootvorených dverách komína už jeden z nich na mňa číhal, v pravú chvíľu ich rozrazil a s rinčiacimi reťazami z nich vyskočil ku mne! Vydesila som sa k smrti a začala kričať o pomoc! Rozbehla som sa bezhlavo cez tie tmavé izby späť do kuchyne - krve by sa vo mne nedorezal! Triasla som sa od strachu ešte i potom, keď ma mama tíšila v náručí.
str
Keď som musela ísť s bratom do pivnice po drevo a uhlie, a to bolo skoro vždy, zišli sme z tretieho poschodia na prízemie po úzkom drevenom točitom schodišti, plnom rôznych tajomných výklemkov, a v pivnici sme šli tmavou a kľukatou chodbičkou s množstvom ďalších výklenkov - tam bola absolútna tma. Brat ma "varoval", že z ktoréhokoľvek výklenku môže na nás vyskočiť čert alebo strašidlo. Až v našej kóji bolo trochu svetla z okienka, ktorým sa dolu zhadzovalo uhlie a drevo. To isté sa odohrávalo, keď sme spolu chodili na povalu vešať posteľnú bielizeň. Tam síce nebola úplná tma, zvonka sem vždy prenikali pruhy svetla, ale keď môj braček začal potichu našľapovať a prstom mi ukazovalstr"Psst!", bolo mi všetko jasné. Kŕčovito som sa ho držala, lebo sa mi od strachu rozbúšilo srdce, a on mi tajuplne šepkal do ucha:
" Neboj sa! Veď ja ťa ochránim."
Za každým hranolom, stĺpom a rohom som "videla" niektoré z príšerných strašidiel z "Bratislavských povestí" - práve túto knižku mi otec občas čítal pred spaním ..."




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 m-i-s-s-a.blog.cz m-i-s-s-a.blog.cz | Web | 21. srpna 2010 v 17:51 | Reagovat

proč?
jsou "křehké",nebo spíše více vnímavé,..

2 [°ßam] [°ßam] | Web | 21. srpna 2010 v 17:53 | Reagovat

zajímavé.. :)

3 Lynessa Lynessa | Web | 21. srpna 2010 v 18:12 | Reagovat

děti:až moc důvěřivá a nevinná stvoření,někdy už není možnost,když dítě neposlouchá musí se říct,že je tam bubák.Bohužel u mě to zůstalo ten strach z toho,že když udělám něco špatnýho tak si přijde pro mě duch a další blbosti!sice je to opravdu blbost :D ale já se pořád bojim a bohuzel s tim už nic nenadelam ,proto si myslim,že je lepšší žít bez strachu.Znám i případy ,že děti straší kvůli tomu aby se zasmáli.Dnešní lidstvo už nezná meze !VÁŽNĚ!

4 Akashi Akashi | Web | 21. srpna 2010 v 18:30 | Reagovat

chm...zaujímavý článok..:D

5 Aryat Aryat | E-mail | Web | 21. srpna 2010 v 18:59 | Reagovat

Podle mě jsou to určité vrozené instinkty, například je dokázáno, že malé dítě se začne smát, aniž by to dřív vydělo, se strachem to bude podobné. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama