ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

POPRVÉ....

10. září 2010 v 21:00 | Klevka |  TÉMA TÝDNE
POPRVÉ… Kolikrát jsem už ve svém pokročilém životě zažila něco poprvé, to nelze spočítat a tudíž ani si to pamatovat, nicméně některé situace se odehrají nejen poprvé, ale i neopakovaně a originálně, proto si je pak pamatujeme celý život. A tak tomu bylo i tehdy, když jsem poprvé vkročila na půdu města, v němž žiji už přes 42 let…
hl. n.

"…Bezprostredne po augustovej okupácii sa naša mama  nezúčastňovala búrlivého života nášho mesta, ktorý sa v tých pohnutých dňoch presťahoval do ulíc, pretože pre každého obyvateľa znamenal bezprostredné nebezpečenstvo. Dianie sledovala radšej doma prilepená k rádiu a mňa s Petrom nabádala k ostražitosti a opatrnosti. Ani do záhrady v tých dňoch nechodila.
Keď počula, aká nebezpečná je situácia aj na železnici, reagovala na môj odchod do Ostravy stručnou vetou, ktorá nepripúšťala žiadnu reakciu, ani odpoveď:
"Nikam nepôjdeš!"
Ten bol totiž dohodnutý už na piatok, čo bolo vlastne na tretí deň po tej šokujúcej udalosti. Uznala som, že má pravdu, napriek tomu, že už som mala rozviazaný predchádzajúci pracovný pomer a podľa novej pracovnej zmluvy som mala presne stanovený deň nástupu na novom mieste.
Určite ani ja sama by som v tej dobe nebola našla odvahu k takému rozhodnému kroku - natrvalo odísť z  milovaného rodného mesta. Skutočne, a to i napriek tomu, že som nemala žiadnu predstavu, čo bude ďalej, a ani ma to v tej pohnutej chvíli akosi vôbec nezaujímalo.
A tak ten rýchlik odišiel v piatok do Ostravy bezo mňa.
V sobotu ráno ale zrazu zadrnčal zvonček na dverách. ??? Nečakali sme nikoho.... Šla som otvoriť a kto to nestál vo dverách?! Môj nastávajúci. S malým kufríkom v ruke tam stál unavený z nočnej cesty vlakom... Zaplavil ma pocit príjemného prekvapenia i akejsi úľavy... Žeby to prozreteľnosť s tou Ostravou myslela vážne?
" Tak, kde seš…?!" zaznelo vo dverách skoro vyčítavo. Nevedela som, čo povedať.
" …jdu si pro tebe!" zaznelo tak naliehavo, akoby sa chcel hneď tým ďalším vlakom vrátiť. Takže,  skutočne bolo rozhodnuté..., nemala som silu odporovať a mama už nepovedala nič.
Do Ostravy sme odcestovali až ďalší deň, teda v nedeľu, a v pondelok som mala nastúpiť do práce v úplne neznámom prostredí!
Do vlaku sme nasadali so zmiešanými pocitmi neistoty, ktorá nás na tejto ceste čakala.
Z okna vlaku sme uprene hľadeli na ubiehajúce mestá, mestečká, dediny, a tie nepriehliadnuteľné stopy, ktoré všade za sebou zanechávali tanky a obrnené vozy, na nás pôsobili veľmi deprimujúco.
A ja som si s hrôzou uvedomila, že práve v tejto strašnej dobe ma vlak
nenávratne kilometer za kilometrom odnášal z domova ďaleko na sever …
Vóbec som na sebe nedávala znať, s akým sebazaprením odchádzam z mesta, ktoré bolo odjakživa rivalom takej historicky významnej a kultúrnej metropole na Dunaji, akou bola Viedeň, do mesta ťažkej práce a čierneho od práce. Pre svojho miláčika som totiž bola vtedy ochotná podstúpiť akúkoľvek obeť.
Tiež pred očami svojej budúcej svokry a svokra, ale i v tom novom meste, do ktorého moja noha vtedy vstupovala prvý raz, som sa chcela uviesť čo najlepšie, a tak som i svojmu zovňajšku venovala zvýšenú starostlivosť....
Vlak zastavil v Ostrave už tretí raz, keď sa konečne ozvalo:

"Ostrava - hlavní nádraží! Na třetí kolej přijel rychlík z Bratislavy - Vystupujte!"

V Ostrave bolo práve po daždi, ale ešte trochu mrholilo a bolo pošmúrno. Vystúpili sme z vlaku a z ošumelého, nevľúdneho nástupišťa sme museli vystúpať po starých drevených schodoch na lávku, ktorá viedla ponad nástupište, a potom po ďalších, opäť drevených schodoch zísť opäť dolu, do staničnej haly. Lávka i schody boli napustené akousi čiernou impregnáciou a dážď spolu s popolčekom, ktorý v tonách spadal na Ostravu z jej komínov, na nich vytvorili nebezpečne šmykľavú zmes. Ja som však vo svojich bielo-modrých šatôčkach a bielych topánočkách vzrušene a s úsmevom na tvári kráčala po lávke a v duchu som sa už vopred zmierovala so všetkým, čo ma tu čaká... Chcela som urobiť naozaj ten najlepší dojem na všetkých, ktorí ma so zvedavosťou očakávali...
Vtom sa mi na hrane jedného schodu, presne v polovici schodov, podvrtol členok, spadla som a - už som sa "viezla"! Nielenže som tým zabrzdila ostatných zostupujúcich, ktorí so zaujatím sledovali nevšedné divadlo,... vďaka zemskej gravitácii som začala skĺzavať po  schodoch dolu, ani som nestačila vnímať bolesť v členku... Kĺzala som neovládateľne - našťastie svojím "pozadím" -  po tej čiernej kaši v mojich  bielo-modrých šatóčkach schod za schodom, až k prvej podeste. Nielen šaty, ale i topánky, kabelku a ruky som mala plné čiernych olejových šmúh, ba ani moja nalíčená tvár nezostala ušetrená.
Bolo mi do plaču...
Môj "doprovod" bral schody po dvoch, aby ma dohnal, a snažil sa mi pomôcť. Pomohol mi postaviť sa na nohy, no ja som sa šla prepadnúť od hanby. Až keď sme zošli úplne dolu, dokázala som sa cez slzy zasmiať svojmu skutočne neformálnemu a "okázalému" príchodu do Ostravy.
Očistili sme šaty i moju tvár z najhoršieho, potom si ma Pavel premeral pohľadom a so smiechom - trochu škodoradostným - povedal:
"Tak tě vítám v Ostravě!"
Až potom sme vyšli pred staničnú budovu, kde nás už čakali svokrovci pri pristavenej oktávii..."

oo
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 graphic-cute graphic-cute | Web | 10. září 2010 v 21:06 | Reagovat

ahoj chtěla bych tě pozvat na můj blog a také tě prosím o tvůj koment díky předem

krásný blog

2 bloom bloom | Web | 10. září 2010 v 21:09 | Reagovat

AHOJ, OMLOUVÁM SE Z REKLAMU, JESTLI MÁŠ NA TOMTO BLOGU RUBRIKU REKLAMY TAK MI PROMIN ŽE JSEM TO DO NÍ NENAPSALA ALE MOC PROSÍM TADY O HLÁSKY http://will-vandom.blog.cz/1009/a-dneska-tu-je-ukonceni-2-kola-sonfotku JSEM TAM JAKO: bloom se svým králíkem !!! MOC PROSÍM HLASUJTE V ANKETĚ !!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama