ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

ŽALOBABA

10. listopadu 2010 v 23:53 |  TÉMA TÝDNE
(Téma týdne - PŘÁTELSTVÍ)

Na toto téma se toho dá napsat mnoho, protože přátelství různého druhu navazujeme s lidmi snad už od kolébky, a tak každý z nás má s tímto druhem mezilidského vztahu své vlastní zkušenosti i představy o jeho hodnotě. Jednu takovou zkušenost z mládí jsem popsala v příspěvku "Najlepšia kamarádka" a nyní přidávám tu úlně první.
Že jsou i přátelství vypočítavá, že jsou "přátelé", kteří si nasadí masku přátelství a přitom tiše závidí, jsou nepřející nebo dokonce intrikují, to člověk bohužel pozná, až se vztah díky tomu rozpadne, a to zpravidla za cenu velkého zklamání jednoho z nich. Toto je jeden příklad za všechny z mého "útlého" mládí:

Ze vzpomínkové knížky:

"... Často spomínam na svoje priateľstvá, a to možno preto, že nechcem, aby sa stratili v priepasti zabudnutia, pretože každé mi dalo nejakú skúsenosť...
... Od malička som to mala najbližšie k Terke Richterovej.
Stačilo zbehnúť po točitých schodoch tri poschodia dolu a zaklopať na prvé dvere pri vchode zo dvora.
" Boskávam! Môže ísť Terka von?"
Dvere mi otvorila korpulentná žena, oblečená vždy ako typická cigánka z vidieka, pripadala mi vtedy omnoho staršia ako naša mama. Doma hovorili po maďarsky, ale so mnou sa snažili hovoriť aspoň lámanou slovenčinou.
" Ná, sévas, Éva! Terka, gyere ide!"
Terka prišla ku dverám, čosi si povedali po maďarsky, až potom vyšla von za mnou.
Chodili sme spolu do jednej triedy, a keďže s ňou nikto nechcel sedieť, posadili vedľa nej mňa - už v druhej triede. V škole prospievala len tak-tak, a tak som jej pri vyučovaní pomáhala, ako sa dalo. Na žiadosť jej matky som potom chodievala dlho aj k nim domov, aby som jej pomáhala písať úlohy, najmä slovenčinu a matematiku.
…A Terka, vlastne moja prvá kamarátka z detstva, s ktorou som sa odmalička hrávala nielen na dvore s bábikami a na piesku s formičkami, ktorú som potom denne a nezištne doučovala, mi pripravila aj prvé veľké sklamanie v živote.
Boli sme vtedy siedmačky.
Niekedy začiatkom júna dejepisárka vzala našu triedu na celodennú vlastivednú exkurziu mimo Bratislavu. Na výlete neboli všetci. Niekoľko dievčat - boli sme dievčenská trieda - zostalo v škole a učili sa vo vedľajšej triede. A tie nám ešte popoludní povedali, že Rapsoš, "matikár", ohlásil na ďalší deň záverečnú písomku z matiky.
Na druhý deň sa to roznieslo po triede, čo niektoré dievčatá, hlavne tie, ktoré na tom neboli z matematiky veľmi dobre, odmietli ako "prepadovku", a že je to nespravodlivé, keď spolužiaci (aj tí z vedľajšej triedy), ktorí včera boli v škole, to vedeli a mohli sa pripraviť a my nie! A tak niektorá z nich prišla behom vyučovania s nápadom, že zo šiestej hodiny matematiky všetci ujdeme a vrátime sa až na siedmu, to bola fyzika - posledná hodina a fyzikárke by sme to nemohli urobiť, pretože sme ju mali radi! Niektoré z nás síce váhali, veľmi sa im nechcelo, mne tiež nie, ale keď som videla, že Terka patrila medzi najaktívnejšie organizátorky úteku, napriek tomu že na výlete nebola, nechcela som to kaziť a pridala som sa.
A tak sme "zdrhli" zo školy. Prvý raz!
Cez prestávku sme nepozorovane vyšli zo školy a rýchlo sme sa snažili dostať z rušných ulíc von z mesta - nebolo to vtedy ďaleko. Pomaly sme šli romantickými uličkami od Podhradia smerom k Lafranconi, dole pod nami sa vinula šedo-hnedá stuha Dunaja a keďže asi každá z nás bola platonicky zamilovaná do nejakého "idola", začali sme spievať sentimentálne "šlágre" o láske..., čoskoro sme ale zistili, že šesť spolužiačok nebolo medzi nami, že nás "zradilo", a to nám pomohlo vytriezvieť . Rozhodli sme sa ihneď vrátiť. Blížili sme sa už ku škole a pomaly nás premáhal strach z myšlienky na následky našej hlúposti... Pred školou sme už zahliadli, ako niektorí z našich rodičov vchádzajú do budovy... Ako to?
A čo to vidím? Terka, tá najlepšia kamarátka, akú som vtedy mala, práve viedla moju mamu do budovy školy a niečo jej naliehavo vysvetľovala... Nechcela som veriť vlastným očiam!!! Tak tých šesť "zradcov" už stačilo obísť všetky domácnosti a priviesť našich rodičov do školy, aby si nás, "blicérov", prevzali a doma potrestali.
Je to možné??? Terka, a tak falošná?!
Cítila som sa, ako keby sa mi zrútil svet… Ale nič sa neje tak horúce, ako sa uvarí. Následky nášho úteku zo školy neboli až tak vážne, pretože vlastne šlo o jedinú hodinu. Najdôležitejšie bolo, že moja mama sa vtedy celej príhode iba zasmiala a doma ma veselo pritiahla ku korytu plnému bielizne, ktorú vyvárala práve vtedy, keď za ňou prišla Terka s tou "zvesťou" o mojom úteku...
Ale - to bol koniec môjho prvého kamarátstva."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama