ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

Březen 2012

SÁM SOBĚ TRENÉREM II

31. března 2012 v 23:31 | Kleva |  TÉMA TÝDNE
POKRAČOVÁNÍ...

5.
Karol Herceg, prvý atlét 1. ČsŠK, vyhrával podujatia, nad ktorými mal jeho klub patronát.
Všetko začalo v polovine tridsiatych rokov, keď sa vtedy ešte neznámy mladík na ihrisku v Petržalke prihlásil na beh na päť kilometrov o prebor západného Slovenska. Usporiadatelia ho nechceli zapísať na listinu štartujúcich, lebo vraj bežať 5000 metrov je pre netrénovaného veľmi namáhavá skúška síl.
"Ja to vydržím," povedal brániaci sa mladík. On to nielen vydržal, na veľké prekvapenie usporiadateľov, divákov i šokovaných favoritov vbehol do cieľa prvý, dosiahol čas 14:25 minút, čo znamenalo, že nechal za sebou celý rad slávnych bežcov o celú minútu.
Za týždeň po tejto príhode sa konal tradičný pretek Devín - Bratislava. Na štarte sa zišlo viac ako 70 pretekárov vrátane neznámeho Hercega a favorita Štíteckého, o ktorom nikto nepochyboval, že preteky vyhrá. Herceg sa až do ôsmeho kilometra snažil napodobovať favorita, a keď sa chcel v jeho skupine udržať, musel bežať krátkym krokom a rovnakým rytmom ako on. Tento štýl mu však vôbec nesedel a unavoval ho. Herceg prešiel okolo už vyčerpaného Štíteckého na druhú stranu hradskej a začal bežať tempom, ktorý vyhovoval jemu - kľudným dlhým krokom. Očití svedkovia zaznamenali, ako sa pred Lafranconi "utrhol" trhákom do kopca a ako prvý pretrhol cieľovú pásku.
Teda, premiéra a hneď víťazstvo! To nebýva často. A o rok, v roku 1937 ďalšie! Na behu Devín - Bratislava štartoval Karol Herceg, to sa jeho meno ešte písalo Herczeg, dovedna sedemkrát - dvakrát ho vyhral, dvakrát bol tretí a raz mu pripadlo siedme miesto. Plných desať rokov dominoval na atletických dráhach.
K jeho ďalším úspechom atléta - vytrvalca patrilo sedem titulov majstra Slovenska v atletike, v terénnom behu mužstiev dokonca jeden titul majstra Československa. Bol držiteľom všetkých slovenských rekordov od 3000 metrov až po maratón, v roku 1936 získal bronzovú medailu ako tretí najlepší maratónsky bežec Československa. Po skončení vojny sa bežal prvý beh Okolo Kuchajdy, ktorý tiež vyhral. O týždeň nato ho predbehol iba Alkus v cezpoľnom behu majstrovstiev Slovenska a o niekoľko dní neskôr družstvo Sekera-Alkus-Herczeg získali už zmieňovaný titul majstrov republiky v družstvách.
Na tomto mieste nemôžem nespomenúť jeho úspechy lyžiara. Okrem množstva iných lyžiarskych súťaží štartoval spolu s Mihálikom dokonca i na pretekoch FIS v roku 1935, ktoré sa konali vo Vysokých Tatrách . Pre našich pretekárov to vlastne boli majstrovstvá sveta v behu na lyžiach na 18 a 50 kilometrov! Absolvoval obe disciplíny a zúčastnil sa aj súťaže v skokoch z Jarolímkovho mostíka. V tom istom roku so Šeligom a Ilavským vyhrali majstrovstvá Bratislavy v lyžiarskej štafete. To bežal so zlomenou nohou! V behu na lyžiach bol dva razy majstrom Bratislavy. Rok po oslobodení mu bol partnerom Štefan Kovalčík na trati Štós - Košice, ktorá sa bežala na snehovej stope.

6.
Najvýraznejšie sa však zapísal do análov slovenskej cyklistiky. Nespočetné boli súťaže, na ktorých vždy patril medzi najlepších.
Na cyklistické začiatky nášho otca si zaspomínal i Rafael Krampl, kedysi slovenská jednotka, neporaziteľný od prvej do poslednej súťaže v roku. Od neho pochádza veta: "To chalanisko mi dalo na frak!"
Na túto vetu náš otec nikdy nezabudol, bol na ňu i dosť hrdý. Často na tú dobu spomínal.
Stretali sa vraj celý mesiac na križovatke Biely kríž - Rača. Herceg na matkinom, dámskom bicykli a Krampl na ozajstnom pretekárskom. Po niekoľkých dňoch Krampl začudovane krútil hlavou, keď ten "chalan" z Bieleho kríža "prifáral" na kole so zahnutými riadidlami a ozajstnými červenými galuskami.
"A to si de zohnal?"
"Zlóžil som si."
"Chalan" z Bieleho kríža, najstarší z detí, musel v neprítomnosti otca živiť mamu a tri sestry, a to zo stodesaťkorunového príjmu bratislavského murára, ktoré zarobil za jeden týždeň. A z toho si ešte odkladal a kupoval súčiastku za súčiastkou, ktoré schovával doma v drevenom kufríku. Nakoniec mal aj rám. Krampl znaleckým okom zhodnotil: "Je to dobré!"
" A závodit víš?"
"Oprobuj," odvážil sa "chalan".
"Dobre, tak gdo bude prvý na račanskom!"
Rozbehli sa, vyhral "chalan", a táto príhoda vraj znamenala príchod Hercega do cyklistického sveta, do ktorého vstupoval oboma nohami na pedáloch.
Stal členom cyklistického klubu "Štefánik" Račištorf, kde v rokoch 1933 až 1940 bol rivalom Krampla. Klubové prebory na 20 km v rokoch 1933 - 1935 mali obvykle takúto výsledkovú listinu: 1. Raf. Krampl, 34:22 min., 2. Karol Herceg, 34:45 min.!
I bratislavské nemecké noviny z tej doby podávajú podobné športové správy:
".....prvé preteky "Okolo Bratislavy" na viac ako 58 km vyhral "po urputnom záverečnom boji" Karl Müllner časom 1:57:45, druhý Krampl 1:57:46, tretí Heczeg 2:02:09....."
V tejto dobe sa zrodila myšlienka poriadať hviezdicové jazdy, ktoré sa stretli u cyklistov s veľkým záujmom. Cyklisti vytvorili družstvá a vybrali si trasu. Napríklad Pilschnákovci do Nitry, iní do Komárna a späť. Otec raz spomínal, že Račania vyrazili o desiatej večer do Trenčína. Ako predpis vravel, na každých 50 kilometroch ušlej trate z celkových 262 si museli dať nejakej "úradnej" osobe potvrdiť hodinu, kedy určenou kontrolnou stanicou prešli. Pedálmi krútili na cestách úzkych, nerovných, vymletých. Na cestu videli, iba ak im ju osvetľoval mesiac, pretože nemali žiadne lampičky, niektorí ani brzdy. Keď bolo treba "prihamovať", dali medzi prednú vidlicu a galusku n o h u. Tvrdý šport. Keď sa pretekárom smola lepila na päty, výsledkom bol zdemolovaný bicykel, defekty boli akosi neodmysliteľné, časté boli zranenia a indispozície pretekárov.

7.
Nasledovalo množstvo športových podujatí, ktoré so sebou priniesli úspechy, ale aj neúspechy. Od roku 1944 otec pretekal za ŠK Železničiari, ten sa neskôr premenoval na Lokomotívu, kde figurovali mená ako Polakovič, Urbanič, Vlčan, Ružička a ďalší, tajomníkom oddielu bol Nitran. Karol Herceg bol už nielen pretekárom, ale aj neplateným trénerom tohto oddielu. Nádejný Polakovič však bohužiaľ ako 22-ročný zahynul. Na jeho počesť tento oddiel usporiadal po jeho smrti verejné cyklistické preteky na trati Bratislava - Veľké Leváre - Bratislava dlhej 95 km. Štart bol pred kaviarňou Park na Hviezdoslavovom námestí a dobové noviny pôsobivo a dramaticky popisujú ich priebeh a atmosféru medzi pretekármi:
"... Na štarte sme videli všetkých popredných slovenských cyklistov na čele s Ružičkom, Ejemom, Vlčanom,Magulom, Kantorom, a tiež "všadebola" Hercega. Chýbal len Krampl, posledný víťaz na tejto trati, ktorý má zlomenú nohu. Cez mesto šli pretekári spolu. Na Lamačskej ceste nasadil Ružička ostré tempo a do vrchu Kalvária utiekol všetkým ostatným. Ejem, Kantor a Herceg sa však takticky držali vzadu, lebo predpokladali, že Ružička sám pri ostrom vetre odpadne. Do Veľkých Levár prišiel Ružička s náskokom troch minút, druhým bol Herceg pred Ejemom, Kantorom a Vlčanom. Táto skupina na spiatočnej ceste dohonila už vyčerpaného Ružičku. Razom nasadil na ostrý trhák Herceg, ktorý sa tak ocitol pred ostatnými. Do Stupavy prišiel ako prvý pred Ejemom, ktorý tiež utiekol Ružičkovi. Za Stupavou dostal Herceg do presilenej nohy kŕč, čo umožnilo Ejemovi ho dobehnúť. Spolu išli až do Bratislavy, kde Ejem /3:00:2/ v ostrom finiši Hercega nechal /3:00:3/. Ružička bol tretí /3:13:45/..."

8.
Pomaly prišiel rok 1948 a s ním 1. ročník pretekov Praha - Varšava - Praha, ktoré sa potom dlhé roky konali ako Preteky mieru.
Na tomto mieste určite stojí za to pripomenúť si, ako na prvé kilometre najkrajšieho cyklistického pelotónu sveta spomínal môj otec:
Bol koniec marca 1948. Vtedy pracoval na riaditeľstve ČSD na Klemensovej ulici, keď ho tam navštívil Ján Hauskrecht, vtedajší predseda cyklistického zväzu. Podal mu obálku, ktorú otec s búšiacim srdcom prevzal. Obsah poznal - bola to pozvánka na historicky prvé sústredenie cyklistov, kandidátov na štart v práve sa rodiacich Pretekoch mieru. V tej dobe sa otec pripravoval na beh Devín - Bratislava, v ktorom chcel opäť vyhrať. Ale šanca, ktorú mu teraz ponúkali, bola veľmi lákavá.
Napriek tomu bol skromný:
"Veď máte lepších. Vlasto Ružička sa dostal do výbornej formy. Jasne vyhrával v kritériách a štartoval už aj na majstrovstvách sveta. A čo Rafo Krampl? Ten je predsa tiež výborný."
Hauskrecht nato odvetil stručne:
"Ružička je ešte mladý, dlhšie etapy mu robia problémy, na sedemdňové preteky ešte nedorástol. Jeho čas príde. Kramplov však už končí, starne."
Sústredenie bolo v Piešťanoch - otec mi ukazoval niekoľko fotografií z tej významnej udalosti. V Piešťanoch sa zišlo asi 35 cyklistov. Ich počet sa menil, pretože niektorých po troch-štyroch dňoch poslali domov, iní zas prišli, aby skúsili šťastie. Pozornosť od začiatku priťahoval Ján Veselý, na ktorého už vtedy väčšina cyklistov hľadela s obdivom, už bol pre nich pojmom. Vtedajšia jar bola nevľúdna, často pršalo, občas i snežilo. Cyklisti denne absolvovali 160 kilometrov, pretože všetci mali v nohách manko. Otec do tej doby ušiel necelých tritisíc kilometrov, tí najlepší o niečo viac, ale aj tak to bolo málo. Na sústredení zorganizovali niekoľko kontrolných pretekov - otec dva z nich vyhral, v jednom finišoval dokonca s desaťminútovým náskokom, a to rozhodlo o jeho účasti na tej skvelej premiére.
Štart pretekov bol pre všetkých veľkým vzrušením. Otcovi sa roztriasli kolená z tej neopakovateľnej atmosféry. Chodníky plné ľudí, ktorí sa tlačili na cestu k pretekárom, zasypávali ich kvetinami, špalierom, ktorý utvorili, sa pretekári predierali v zástupe. Až keď sa dostali za Prahu, nasledoval ostrý štart!
Otec si vzal na prvú etapu hliníkovú fľašu so šípkovým čajom, malú cyklistickú brašnu, v ktorej mal šraubovák, kombinačky a kľúč, okolo sedla si pripevnil náhradnú galusku. Všetko išlo hladko až do štvrtej etapy, ktorá viedla z Gottwaldova do Žiliny. Otec mal pád, pri ktorom sa mu zdeformoval bicykel, sedací sval utrpel tržnú ranu a vyzeralo to tak, že otec v pretekoch skončí. Čakal na sanitku, no ukázalo sa auto poľských funkcionárov, ktorí mu podali nový bicykel. Otec to nemohol odmietnuť, a tak so zaťatými zubami a krvácajúcou ranou došiel do Žiliny. Večer mu v nemocnici ranu zošili. Na ďalšiu etapu už nemienil nastúpiť. Keď mu ráno Poliaci priniesli jeho opravený bicykel, chcel sa s nimi vyrovnať. Povedali:
"Vyrovnáme sa vo Varšave."
Prišli ho povzbudiť i priatelia a kolegovia z Bratislavy:
"Sme na teba hrdí, riaditeľ ti venuje osobitnú cenu, keď sa vrátiš."
Mohol ich sklamať? V duchu počítal: Koľko zostáva do Varšavy? Tri etapy, to je spolu 562 kilometrov... to musím vydržať!
V nasledujúcej etape ho nebolo vidieť v pelotóne, pretože hneď za Žilinou unikol, a keďže sa k nemu nikto nepripojil, sám šiel pred peletónom celých 71 kilometrov. Na poľskom území síce čakali ako prvého svojho pretekára, no bol to Karol Herceg, ktorý dostal prémiu pre prvého pretekára - otec vtedy priviezol domov 30 kilo šunky! A to už predtým v Gottwaldove všetci pretekári dostali za odmenu exportné svetložlté topánky, ktoré otec s náležitou hrdosťou i nosil.
Preteky pokračovali, ale otcovi sa ozvali bolesti, bol unavený i hladný. Poliaci cyklistov vítali všade ako svojich hostí a častovali ich chlebom, dokonca aj oškvarkami, malinovkou i mliekom a kdesi sa objavila i fľaška vodky. Ďalšiu noc otec opäť strávil v nemocnici, pretože rana mu začala hnisať. A ďalší štart...
Etapy v Poľsku boli dlhšie, ako bolo uvedené v protokole pretekov, priemerne o 10 - 20 kilometrov. Všade totiž boli ešte stopy vojny, cesty rozbité, obchádzky na každom kroku. Varšava ich vítala troskami, ktoré čneli niekde do výšky niekoľkých poschodí, ulice takmer neexistovali, ale štadión bol takmer neporušený. Asi stotisíc divákov nadšene skandovalo víťazovi - Juhoslovanovi Zoričovi. A samozrejme i všetkým, ktorí prišli do cieľa. A zvíťazila aj myšlienka tohto prvého ročníka - túžba ľudí žiť už v mieri.
Otec bol šťastný, že napriek zraneniu vydržal a absolvoval celú trasu. Len výsledok ho mrzel. Preteky dokončilo 39 pretekárov z asi 95 štartujúcich /!/, on bol tridsiaty siedmy. Po návrate z Varšavy si doliečil zranenie a chcel stoj čo stoj napraviť svoj neúspech.

(Dokončení příště...)

Ilustrační foto použito z "google.cz."

HOW I WAS CRUCIFIED

31. března 2012 v 23:26 | XXX |  WARNING/VAROVÁNÍ
http://www.thewarningsecondcoming.com/jesus-reveals-details-of-his-crucifixion/

Jesus reveals details of His Crucifixion


Thursday, March 29th, 2012 @ 01:15 pm

My dearly beloved daughter My time for more suffering will come about as My Passion on the cross will be commemorated.
No man understands the extent of My suffering during My crucifixion or the way in which I was scourged.
My scourging was the worst. I was beaten savagely by ten men and every inch of My body was slashed.
The flesh on My back was torn and My shoulder blades were visible.
I could barely stand and one eye was bruised and crushed.
I could only see through My left eye.
By the time they took Me before Pontius Pilate and placed the crown of thorns on My head I could barely stand up.
They then stripped Me bare before placing a short red garment over My head and then placed a palm branch in my right hand.
Each thorn was like a needle so sharp was it. One of these thorns also pierced My right eye which left Me barely able to see.

I lost so much blood that I vomited and was so dizzy that when I began My ascent to Calvary I could not hold the cross.
I fell so many times that it took hours before I reached the top of the hill.
I was scourged and whipped each step of the way.
My body was bloody all over and covered with a thick sweat produced by a scorching sun.
I fainted a few times.
Much as this was painful and agonising the most frightening of all was the hatred shown to Me, not just by the adults along the way, but by young children who kicked Me because they were following their parents' example.
The screams that poured out from their mouths and the hatred was nothing compared to the fear they had of Me.
Because, behind it all, they were still not sure whether or not I was, in fact, the Messiah they were awaiting for so long.
It was easier, therefore, to hate Me, denounce Me rather than accept Me for that would have meant that they would have had to change their ways.
My most agonising moment was when I lay on the ground on My side, having being kicked in the back again, and saw My beloved Mother looking at Me.
She was heart broken and had to be held up by two of My disciples.
I could only see her through the one remaining eye and I could not bear to watch her torment.
The jeers, screams and roars from the crowds of hundreds could be felt from the ground I lay on and it took six hundred soldiers to organise and supervise the crucifixion of Myself and six others.
I was the main focus of their attention and the others did not suffer like I did.
When My wrists, at the base of My thumbs, were nailed to the cross I could no longer feel.
My body was so battered and bruised that I had gone into shock.
My shoulders were dislocated and My arms were torn out of their sockets.
The worst physical damage was inflicted on My body before I was nailed to the cross.
I let out no scream.
No protest.
Only a whisper.
This infuriated My executioners who wanted a reaction to satisfy their lusts.
I never engaged with them for to do so would have meant that I would have had to engage with Satan and his demons who infested their souls.
This is why their viciousness towards Me was so intense.
I was hanging on the cross for five hours.
The sun was scorching and without clouds to help reduce the burning of My skin
As soon as I took My last breath My Father sent forth black clouds as well as thunder and lightning.
The storm that took place was of such a frightening magnitude and so sudden that My spectators were left in no doubt at that stage that I was, indeed, the Saviour that had been sent by God the Father.
I reveal this to you My daughter as a gift to you in return for the huge act of suffering you have offered Me.
Tell My children that I do not regret My Passion on the Cross.
What I do regret is that My sacrifice has been forgotten and that so many deny that My crucifixion took place.
Many have no idea as to what I had to suffer as many of My apostles did not witness My climb to Calvary.
What hurts Me today is that so many deny Me still.
My appeal to you, My followers, is do not allow My Crucifixion to go to waste.
I died for ALL sins including those committed today.
I want and I need to save even those who deny Me even today.
Your Beloved Saviour
Jesus Christ

SÁM SOBĚ TRENÉREM

29. března 2012 v 8:50 | Kleva |  TÉMA TÝDNE

Téma týdne zní "Já",

ale já chci tímto příspěvkem (i jeho pokračováním) z mé vzpomínkové knížky, která je zatím "v šuplíku", protože stále něco připisuji a upravuji, znovu projevit svou úctu vůči jednomu člověku, vůči muži, který sice neměl čas užívat si své několikanásobné otcovství, zato těm druhým se dával naplno tělem i duší a někteří z nich na něj nezapomněli dodnes...


Zemřel na začátku roku 1989, a tak jeho svobodomyslný Duch se nedožil oněch listopadových památečních událostí, které by byl přivítal s velkou radostí.
... ale možná je to dobře, že se nedožil této dnešní doby, protože jeho Duch měl totiž vyhraněný smysl pro fair-play...
---------------------------

MOTTO:

"KEĎ PRICHÁDZATE NA TENTO SVET, PRÍRODA VÁM ŠEPCE:

ZOSTAŇ MI VERNÝ, BUDEM TI AJ JA. POBIEHAJ, POSKAKUJ,

JA ŤA NEZRADÍM." /Karol Herczeg/

1.
"...Hej, tak to veru bolo! V tridsiatom šiestom bol ten maratón. Mal som dvadsaťtri rokov a práve som sa vrátil z cykloturistiky okolo Slovenska. V nohách asi deväťsto kilometrov, výstup na Gerlach, na Rysy, zliezli sme i menšie kopce. Tri dni som mal na oddych pred majstrovstvami republiky v maratónskom behu. Prídem na štart, povinná lekárska prehliadka.
- Nemôžeš štartovať! - prísne vraví lekár. -Prekonal si infarkt.-
Štartoval som na vlastné riziko. Hovoril som si: Skúsim! Musím! Hoci by som mal vydržať čo i len tristo metrov!
Viedol som do tridsiateho piateho kilometra. Odrazu, potvora, kŕč! Tri dni predsa len nestačili na to aby som striasol únavu. Skončil som na treťom mieste za Takáčom zo Slávie a Benom zo Sparty, ale v slovenskom rekorde 2:55:54!
Vraj infarkt! Ignoroval som rady lekárov. Trénera som nemal, bol som si ním sám. Neobsedel som! Nemohol som! Všetci mi vraveli, že nesmiem, nuž som osamel. Volala ma príroda, jej večný pohyb. V zime lyže, ináč na trati, v prírode. Poznal som skoro každý strom na trase Bratislava - Baba a späť. Denne okolo 30 - 40 kilometrov. A keď som bol unavený z behu, sadol som na bicykel.
Nakoniec predsa len idem k doktorovi.
- Musím vás liečiť na infarkt myokardu! - povedal mi, keď vypukla vojna. Nech ma teda lieči! Vydržal som to dva roky. Odrazu zisťujem, že nemám radosť zo života, nič ma nebavilo, ibaže som o sebe špekuloval. Z čoho som sa mal tešiť? Nohy mi oťaželi, celé telo zmľandravelo, útecha nikde, a tak som sa vrátil k osvedčenému potešeniu.
Domov sa mi nechcelo chodievať autobusom, ako mi lekári kázali. Vravím si: Skús, či mu budeš stačiť! Skúšam jednu zastávku, potom bežím aj druhú po boku toho červeného motora. Celkom dobre mi to išlo! Pravda, dva roky nečinnosti mi pridali na sádle, trvalo dajaký čas, kým som zhodil prebytočnú ťarchu. Hurá! Ako klesala moja váha, pribúdalo na rýchlosti, vytrvalosti. Vydržal som bežať vedľa toho hučiaceho motora tri zastávky, potom štyri! Intervalový tréning, pravda, poviete svojský, ojedinelý, ale aké boli jeho dôsledky?
Predvolá si ma doktor Rejm do Dynamitky. Poklepkával po hrudníku, popočúval, nakoniec odložil stetoskop a spokojne si mädlil ruky:
- Pán Herczeg, tri roky vás liečim na infarkt, už ste v poriadku, len ešte musíte čosi urobiť.-
- Prosím, pán doktor?-
- Nikdy ste nemali srdce v tak dobrom stave ako teraz. Treba si ho teda šanovať. Musíte sa odsťahovať do mesta, lebo čo i len chôdza do vrchu vám môže byť osudnou...-
Bol som si naďalej sám trénerom. Opäť lyžiarske behy na trase Bratislava - Rača - Baba a späť. Viedla tam svojho času stopa, nie ako dnes. Vždy ju ktosi predo mnou vybehal. Trápil som sa do úmoru, mal som na trati aj niekoľko občerstvovacích staníc, na ktorých sa podával - sneh... Hrýzol som ho zlostne pri najväčšej námahe, ale po ňom vznikal pocit nasýteného žalúdka...."


2.
To je O T E C ....
Pre nás jednoducho OTEC, pre tých ostatných OSOBNOSŤ.
Osobnosť svojrázna, výrazná, nezabudnuteľná. Prísny na seba, obetavý voči druhým.
Pekný muž, nie príliš vysoký, ale urastený, atletická postava mladíka vždy priťahovala ženy, ktoré sa "motali" okolo športu, no hlavne okolo športovcov. Gaštanovohnedé vlasy mu v neposlušných vlnách padali na obe strany čela, čím sa mu uprostred temena vytvoril nepravidelný pútec a zmiernili sa ostré kontúry výrazného V z vlasov nad čelom. Oči šedomodré, v oku iskra.
Vo voľnom čase ste ho mohli stretnúť niekde pri Dunaji alebo dunajských ramenách, na miestach, kde sa v tridsiatych rokoch schádzali bratislavskí trampovia a vodáci, vtedy k jeho "imidži" nerozlučne patrila gitara a kanoe, na ktorom bol štetkou a bielym vápnom vymaľovaný nápis: "VRÁTIM SA."
Tohto mladíka ukazovali časté fotografie v športových rubrikách už v tridsiatych rokoch uplynulého storočia buď z "anfasu", ako dlhými krokmi, s vypätou hruďou a zdvihnutými rukami pretŕha cieľovú pásku, alebo z profilu, ako s najväčším vypätím a sústredením, s bradou vystrčenou dopredu nasadzuje k finišu na posledných niekoľko metrov v cieľovej rovinke.
Veľa fotografií ukazovalo podobnú situáciu, lenže v tomto prípade sedel v sedle svojho favorita a vo finiši so sklonenou hlavou sa celou silou zapiera do pedálov, aby jeho špurt bol čo najrýchlejší. Časté boli fotografie, ako stojí na stupni víťazov, väčšinou na tom najvyššom, s vencom okolo krku alebo s pohárom v ruke. Doma sme mali i fotografie, na ktorých je zachytený aj ako lyžiar-bežec i skokan na lyžiach.
Ako malé dieťa som sa ho vypytovala, ako to, že môže mať na nohách lyže, keď mu chýbajú v rukách palice?
Diplomy, fotografie i novinové výstrižky dokumentujúce a oceňujúce otcove športové výsledky dlho dekorovali jednu celú stenu v našej prednej predsieni. Poháre rôznej veľkosti, a boli ich najmenej dve desiatky, zdobili každú vitrínku vysokého, členitého sekretára v secesnom štýle a s mramorovou doskou, ktorý stál dlhé roky v otcovej izbe. Keď sa v šesťdesiatych rokoch naši sťahovali do menšieho bytu, otec veľkú časť svojich trofejí venoval bratislavskému múzeu...

3.
Telom i duchom bol po celý svoj život športovcom.
Atléti mu radili odsunúť cyklistiku na vedľajšiu koľaj a naplno sa venovať atletickému tréningu. Cyklisti mu radili presne to opačné!
On si vždy vypočul jedných i druhých, ale potom si aj tak spravil po svojom - venoval sa naďalej obom svojím láskam. Keby jednu z nich opustil, bolo by mu ľúto za tou druhou, a naviac, jeho ctižiadostivosť ho vždy ponúkala: ... skús im to ukázať...!
A tak sa stávalo, že v jeden deň triumfoval na bicykli a druhý deň zase v maratónoch, neraz v mestách od seba značne vzdialených. Dokonca raz na Všešportovom dni v Nitre v tento jediný deň zvíťazil na cyklistických i bežeckých pretekoch, a to už ráno absolvoval cestu z Bratislavy do Nitry na bicykli, ktorú si potom zopakoval neskoro večer opačným smerom. A podobné to bolo aj v štyridsiatom šiestom v Harmanci.
S jeho všestrannosťou súvisí i jedna príhoda, ktorú nám rozprával. Na slávnosti k 35. výročiu založenia športu v Zlatých Moravciach sa v meste poriadali okrem futbalového zápasu i závody Beh mestom, ten bol predpoludním, a popoludní Jazda mestom. Víťaz mal dostať 100 korún. Otec tam prišiel na bicykli a ihneď sa rozhodol:
"Budem aj behať."
Sto korún totiž bola suma, ktorá znamenala môcť si kúpiť dve francúzske galusky zo surovej gumy, ktoré neprepichol ani špendlík. A skutočne. Bežal a vyhral 1500 metrov za 4:45 min. bez preoblečenia a prezutia. Potom hneď, bez oddychu 25 kilometrov na bicykli v čase 37:01 min. Domov prišiel bohatší o dvesto korún. Bola to prvá aj posledná finančná odmena, akú vo svojej bohatej kariére za športový výkon dostal.
Napísal o tom:
" Cieľovú pásku v bežeckej disciplíne som mal ešte na prsiach, sotva som ju stačil odložiť a už volali na štart k cyklistickým pretekom. O necelé dve hodiny som dostal pohár víťaza po druhý raz."
"Karol Herceg je vzorom športovca," titulovali športoví redaktori tridsiatych rokov svoje články o našom otcovi, všestrannom športovcovi. Áno, i my sme ho poznali takého - zapáleného pre vec, o ktorú mu šlo, nadšeného, usilovného, vytrvalého, ba až zanovitého, tvrdošijného. Bol to človek obdivuhodný, s nesmiernou vôľou.

4.
Krstným menom Imrich - Karol, narodil sa 13.2.1913 vo Viedni, ale vyrastal v rodičovskom dome na Horných Židinách pri Bielom kríži, obklopenom veľkou záhradou.
Jeho rodičia utvorili zmiešané maďarsko-rakúske manželstvo, a tak bolo len prirodzené, čo v Bratislave platilo pre všetkých starousadlíkov, že sa hovorilo tromi jazykmi - po maďarsky, nemecky a slovensky. /Toto by bola v dnešnej dobe nezaplatiteľná devíza./
Mal tri sestry, z ktorých sa jedna, Anna, hneď po vojne odsťahovala z Československa, po nejakej dobe sa usadila v Toronte a tam teraz žije jej dcéra Gertie i so svojou dvadsaťdva /!/ člennou rodinou.
Druhá sestra, Gizka, sa v sedemdesiatych rokoch tiež odsťahovala, tá nasledovala svojho syna Waltra, ktorému sa podarilo dostať sa z republiky v roku 1969 a teraz žijú v Mannheime.
S otcovou treťou sestrou, Mici, sme sa od istej doby nestýkali, pretože sa s naším otcom dlho hádala o majetok - umrela niekedy v sedemdesiatych rokoch.
Otcovi rodičia si želali, aby syn mal v ruke nejaké solídne remeslo, a nakoľko bývať sa bude vždy, dali ho do učenia za murára. Remeslo mu síce šlo, ale nevoňalo, tiahlo ho to ku kresleniu.
To som na ňom ako dieťa vždy obdivovala, že istou rukou dokázal vykúzliť rôzne línie, kruhy, vlnovky, rovné čiary, z ktorých potom vznikali roztomilé obrázky. Podarilo sa mu dostať zamestnanie ako technický kreslič, v ktorom zostal do doby, keď po vojne zakotvil ako úradník na Štátnych dráhach, tam pracoval temer dvadsať rokov.
Úradnícka práca nielenže lepšie kompenzovala jeho športovú záťaž, ona mu i svojou časovou "nenáročnosťou" umožňovala trénovať dvojfázovo a neskôr naplno sa venovať činnosti dobrovoľného trénera, metodika, i funkcionára.
(pokračuje...)

Ilustrační obrázky použity z "google.cz"

KDE DOMOV MŮJ...

22. března 2012 v 16:58 | klevka |  TÉMA TÝDNE

CO BY ASI ŘEKL TYL DNES...
VZPOMÍNÁTE ????


"Kde domov můj,
kde domov můj?
Voda hučí po lučinách,
bory šumí po skalinách,
v sadě skví se jara květ,
zemský ráj to na pohled!
A to je ta krásná země,
země česká, domov můj,
země česká, domov můj!
Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú.
Zastavme sa bratia,
veď sa ony stratia,
Slováci ožijú."


To byla téměř 75 let (s vynucenou přestávkou) státní hymna bývalé Československé republiky. Obě části mají kořeny v lidových tradicích, které nosíme všichni v sobě, pouze jaksi upadly do zapomnění...

Její první část je i nadále hymnou ČR.
Že její text složil Josef Kajetán Tyl pro divadelní hru Fidlovačka, aneb Žádný hněv a žádná rvačka (poprvé uvedena v Praze dne 21. 12. 1834) a že hudbu k ní složil František Škroup (od jeho úmrtí uplynulo 7. února 150 let), to by mělo vědět každé české dítě už v útlém školním věku.
A co tedy nyní s tímto obsáhlým a mnohovýznamovým tématem domova?

Shodou okolností také v magazínu Blesk z 8.2.2012 zveřejnili anketu s českými celebritami právě na toto téma:
"Česká hymna začíná otázkou: Kde domov můj? Jak to dopadne, když stejnou otázku položíte 11 známým Čechům? Blesk magazín je požádal, aby na ni - slovy a nejlépe i fotografiemi - odpověděli. Záleželo přitom jen na nich, jak si ji vyloží, protože pojem DOMOV může znamenat jeden byt, jedno město, jeden stát i celý vesmír.

Z těch 11 vyjádření jsem vybrala pouze dvě - pro porovnání i přemítání, zda je z nich cítit i "duše" nebo "srdce" spjaté s uváděným místem domova

Prezident ČR Václav Klaus (70): Česká republika
"Slovo domov má jistě více významů. V kontextu naší současné velmi nepřehledné veřejné debaty považuji za potřebné zdůraznit, že mým domovem je naše vlast, Česká republika, nikoli Evropa a už vůbec ne Evropská unie."

Podnikatel Tomio Okamura (39): Morava
"Tahle otázka se zdá pro mne složitá, ale není. S přibývajícím věkem se pro mě domov stává hlubším pojmem než jen místo, kde žiju nebo jsem se jen narodil. V prvé řadě je to místo, kde jsem mezi svou rodinou - mezi přáteli a lidmi, s nimiž souzním rodem, řečí, naturelem. Je to místo, kde plánuju budoucnost. To je Česko. Domov je taky místo, kde chcete umřít. Když si položíte tuhle otázku, nebude to Karibik ani diamantový palác. Poslední chvíle budete chtít strávit se svými nejbližšími tam, kde se cítíte skutečně doma. Tam, kde jste vyrůstali vy, vaše děti, kde se cítíte v bezpečí. Domov není jen místo, ale i lidé, kteří tam žijí. Můj domov je Morava, odkud pochází rodina mojí maminky, můj domov jsou Moravané a Češi."

Odedávna mi ale vrtá hlavou, proč se básník Tyl nejprve ptá:

"Kde domov můj,
kde domov můj?"

Tylův text pokračuje sice stručným, nicméně tak velice působivým popisem české přírody, že to nikoho nenechá na pochybách, že právě zde bude místo jeho domova..., a tak mne to už docela dávno pobízelo změnit v něm jedno jediné písmenko textu, to první - ne KDE, ale ZDE DOMOV MŮJ…, ano, skutečně je zde, kde

...voda hučí po lučinách,
bory šumí po skalinách,
v sadě skví se jara květ,
zemský ráj to na pohled!
A to je ta krásná země,
země česká, domov můj,
země česká, domov můj!


Zde však text hymny končí, původní píseň pokračuje druhou slokou, která se již jako hymna neužívá:
Kde domov můj,
kde domov můj?
V kraji znáš-li Bohu milém,
duše útlé v těle čilém,
mysl jasnou, vznik a zdar,
a tu sílu vzdoru zmar?
To je Čechů slavné plémě,
mezi Čechy domov můj,
mezi Čechy domov můj!

Co by však řekl Josef Kajetán Tyl, kdyby dnes vstal z hrobu a uviděl by, co jeho rodáci udělali s jeho krásnou českou zemí - fyzicky i duchovně….?
Možná by byl pyšný na to, jaký "osud" potkal jeho text, ale… jak by ho napsal dnes?
Co asi by nám řekl?

Čechové, ó, chaso rodná!
co jste to tu natropili?!
Vždyť svou zemi nepoznávám!
Všude beton, mrtvé stromy,
vzduch tu není na dýchání…
A že jste tak nenechaví!?
Tomu pole, dům příteli
jako ze svého si dělí
z Nemanic páni zbohatlí …
Suchý chleba pro ostatní,
byť se činí v potu tváře
vše je stojí stále dráže…
Tohle je ten "zemský ráj",
kde soudce oči zavírá...?!

Kraj tento Bohu nemilý,
v něm Ho zcela zapomněli…!
Či vyšla nazmar síla vzdoru?
Kde duše útlé v těle čilém,
kde mysl jasná, práce rukou,
poté vznik, zdar a blaho všem?
------------------
To není Ráj - ni na pohled!
Vzpamatuj se, plémě, věru hned!
----------------
--------

A ještě jedna připomínka...
nebo:

F I D L O V A Č K A

BOJÍME SE PRAVDY?

17. března 2012 v 22:44 | KLEVKA |  TÉMA TÝDNE

HRA NA PRAVDU....
Co to je?
To si budeme opravdu hrát... ?
Bojíme se snad pravdy, že si na ni musíme
jenom hrát?
A já bych tak ráda říkala,
jak jsme všichni
perfektní, užasní, skvělí, vynikající...
...milující, ochotní, vstřícní, ohleduplní...

Takže fakt jenom hra...?
To abychom se přeci jen náhodou nedotkli byť malíčkem
své domýšlivosti a úžasné spokojenosti se sebou samými...?

A nemusím se PŘI TÉTO HŘE obávat,
že nechtěně přeci jenom zavadíme o skutečnou pravdu?

Vždyť...
i taková hra na pravdu už je jaksi pravda sama...
... anebo je to jenom
zkoušení vlastní odvahy,
jakési "oťukávání", zda máme sílu podívat se holé pravdě do očí?

A řekneš pravdu ty mně, anebo řeknu pravdu já tobě?
Řekneme si ji společně nebo vzájemně?

A kdo z nás pak vlastně bude mít pravdu,
když lidská pravda je tak relativní...!!!!
Ano, vždyť ji má každý z nás,
LIDÍ...

A co tahle říci pravdu sám sobě?
Anebo se alespoň pokusit zjistit...
PRAVDU O SOBĚ SAMÉM
...přinejmenším spatřit alespoň část z toho,
jak nás vidí ti druzí...

... nedávno jsme tu (rozuměj: v tématu týdne) měli zrcadla,
která nám tu naši vlastní pravdu mohla ukázat v plné nahotě...
... a měli jsme dostatek času o ní přemýšlet...
jací jsme doopravdy...

JSME ...
soběstřední, domýšliví, nedůtkliví,ješitní, panovační,
závistiví, nepřející,hádaví, zlomyslní, bezohlední,
hamižní, bez empatie, soucitu, pochopení...

PROSTĚ -
KORUNA TVORSTVA

JSME OPRAVDU TAKOVÍ ???
(pohled na dnešní svět nám dá odpověď)

Přitom zavíráme oči před
VYŠŠÍ PRAVDOU,
jež existuje, ale na niž
NAŠE CHÁPÁNÍ NEDOSÁHNE

To je ta pravda o Lásce,
pravda o lásce k bližnímu...
kterou většina z nás nedokáže pochopit.

POKUSME SE O NÍ POPŘEMÝŠLET
(viz "modlitba milosrdenství" na

... a v této postní době i v očekávání té významné velikonoční události
zamysleme se také nad tím,
že dokonce někdo s božským majestátem se může tak snížit
a z lásky k bližnímu
obětuje tím nejponíženějším způsobem
vlastní život...jako Ježíš...

K přemítání o této pravdě připojuji

Název písně v překladu znamená:

ZACHRÁNIT HŘÍŠNÍKA, JAKÝM JSEM JÁ.....

TO RESCUE A SINNER LIKE ME ...
(volně přetlumočeno)

I don't understand how a God so divine
Could lower Himself to a life such as mine
And consider me worth every minute of time
To rescue a sinner like me
Nechápu, jak Bůh, tak vznešený,
dokázal se snížit k životu, jakým je můj,
a v každé chvíli mne pokládat hodným toho,
že zachrání hříšníka, jakým jsem já…

When I think of my savior alone on the cross
I know without him
That my life would be lost
If he had not been willing to suffer the cost
To rescue a sinner like me
Když pomyslím, jak sám můj Spasitel je na kříži,
vím, že bez Něj
můj život by byl zatracen,
kdyby On nebyl ochotně odpykal vinu
a nezachránil hříšníka, jakým jsem já...
Refrain:
To rescue a sinner like me, Lord
To rescue a sinner like me
He abandoned his throne and his kingdom above
To rescue a sinner like me
Ref.:
Zachránit hříšníka, jakým jsem já, Pane,
zachránit hříšníka, jakým jsem já.
Opustil svůj trůn i království tam nahoře,
aby zachránil hříšníka, jakým jsem já.

My mind is so limited that I cannot see
The reason he died and arose just for me
So unworthy was I, yet he gave willingly
To rescue a sinner like me
Má omezená mysl nestačí pochopit
důvod, že zemřel a povstal právě pro mě.
Ač jsem tak nehoden, přesto se dobrovolně obětoval,
aby zachránil hříšníka, jakým jsem já...

To rescue a sinner as worthless as I
Yet he gave me a reason to sing
It's so hard to believe but it happened to me
Hallelujah to Jesus my king
My king
Že zachránil hříšníka nehodného jako já,
mi přeci dal důvod zpívat.
Stěží tomu uvěřit, ale stalo se to pro mne.
Aleluja Ježíši, mému Králi.
Králi Můj!

DALŠÍ VERZE:



O BOHATSTVÍ

13. března 2012 v 23:28 | Ježíš Nazaretský |  SPIRITUALITA

LAZAR A BOHÁČ

V biblických evangeliích Nového zákona se dočteme o mnoha znameních a zázračných uzdraveních, která konal Ježíš Nazaretský během svého učitelského působení v krajích tehdejší Palestiny.
Také o mnoha podobenstvích, pomocí nichž svým méně chápavým současníkům - vykladačům (starého) Zákona, farizeům, saduceům, celníkům, prostým lidem, římským vojákům, ale i učedníkům - názorně vysvětloval Svou nauku Lásky.

Přesto byl ukřižován....

A co se změnilo za dva tisíce let?

POCHOPILI JSME...???

"...Byl jeden bohatý člověk, nádherně a vybraně se strojil a den co den skvěle hodoval.
U vrat jeho domu lehával nějaký chudák, jménem Lazar, plný vředů, a toužil nasytit se aspoň tím, co spadlo ze stolu toho boháče; dokonce přibíhali psi a olizovali jeho vředy. I umřel ten chudák a andělé ho přenesli k Abrahamovi; zemřel i ten boháč a byl pohřben. A když v pekle pozdvihl v mukách oči, uviděl v dáli Abrahama a u něho Lazara. Tu zvolal: 'Otče Abrahame, smiluj se nade mnou a pošli Lazara, ať omočí aspoň špičku prstu ve vodě a svlaží mé rty, neboť se trápím v tomto plameni.'
Abraham řekl: 'Synu, vzpomeň si, že se ti dostalo všeho dobrého už za tvého života, a Lazarovi naopak všeho zlého. Nyní on se tu raduje, a ty trpíš.
A nad to vše jest mezi námi a vámi veliká propast, takže nikdo - i kdyby chtěl - nemůže přejít odtud k vám ani překročit od vás k nám.'
Řekl: 'Prosím tě tedy, otče, pošli jej do mého rodného domu, neboť mám pět bratrů, ať je varuje, aby také oni nepřišli do tohoto místa muk.'
Ale Abraham mu odpověděl: 'Mají Mojžíše a Proroky, ať je poslouchají!'
On řekl: 'Ne tak, otče Abrahame, ale přijde-li k nim někdo z mrtvých, budou činit pokání.'
Řekl mu: 'Neposlouchají-li Mojžíše a Proroky, nedají se přesvědčit, ani kdyby někdo vstal z mrtvých.'"



RESCUE A SINNER

13. března 2012 v 23:18 ENGLISH THOUGHTS

THIS IS MY TRUTH:
RESCUE A SINNER LIKE ME


I don't understand how a God so divine
Could lower Himself to a life such as mine
And consider me worth every minute of time
To rescue a sinner like me

When I think of my savior alone on the cross
I know without him
That my life would be lost
If he had not been willing to suffer the cost
To rescue a sinner like me

Refrain:
To rescue a sinner like me, Lord
To rescue a sinner like me
He abandoned his throne and his kingdom above
To rescue a sinner like me

My mind is so limited that I cannot see
The reason he died and arose just for me
So unworthy was I, yet he gave willingly
To rescue a sinner like me

To rescue a sinner as worthless as I
Yet he gave me a reason to sing
It's so hard to believe but it happened to me
Hallelujah to Jesus my king
My king

THE TRUE LOVE

2. března 2012 v 0:49 | XXX |  ENGLISH THOUGHTS


CALM DOWN AND LISTEN TO THE HYMN THEREUNDER - HERE THE TRUE LOVE IS SPEAKING...

OPEN YOUR HEART AND YOU WILL KNOW - YOU CAN NEITHER FEEL IT DEEPER NOR BE RISEN HIGHER TO IT IN HEAVEN

WELL, ENJOY IT AND... YOU CAN CRY AS MUCH AS YOU WISH...