ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

SÁM SOBĚ TRENÉREM

29. března 2012 v 8:50 | Kleva |  TÉMA TÝDNE

Téma týdne zní "Já",

ale já chci tímto příspěvkem (i jeho pokračováním) z mé vzpomínkové knížky, která je zatím "v šuplíku", protože stále něco připisuji a upravuji, znovu projevit svou úctu vůči jednomu člověku, vůči muži, který sice neměl čas užívat si své několikanásobné otcovství, zato těm druhým se dával naplno tělem i duší a někteří z nich na něj nezapomněli dodnes...


Zemřel na začátku roku 1989, a tak jeho svobodomyslný Duch se nedožil oněch listopadových památečních událostí, které by byl přivítal s velkou radostí.
... ale možná je to dobře, že se nedožil této dnešní doby, protože jeho Duch měl totiž vyhraněný smysl pro fair-play...
---------------------------

MOTTO:

"KEĎ PRICHÁDZATE NA TENTO SVET, PRÍRODA VÁM ŠEPCE:

ZOSTAŇ MI VERNÝ, BUDEM TI AJ JA. POBIEHAJ, POSKAKUJ,

JA ŤA NEZRADÍM." /Karol Herczeg/

1.
"...Hej, tak to veru bolo! V tridsiatom šiestom bol ten maratón. Mal som dvadsaťtri rokov a práve som sa vrátil z cykloturistiky okolo Slovenska. V nohách asi deväťsto kilometrov, výstup na Gerlach, na Rysy, zliezli sme i menšie kopce. Tri dni som mal na oddych pred majstrovstvami republiky v maratónskom behu. Prídem na štart, povinná lekárska prehliadka.
- Nemôžeš štartovať! - prísne vraví lekár. -Prekonal si infarkt.-
Štartoval som na vlastné riziko. Hovoril som si: Skúsim! Musím! Hoci by som mal vydržať čo i len tristo metrov!
Viedol som do tridsiateho piateho kilometra. Odrazu, potvora, kŕč! Tri dni predsa len nestačili na to aby som striasol únavu. Skončil som na treťom mieste za Takáčom zo Slávie a Benom zo Sparty, ale v slovenskom rekorde 2:55:54!
Vraj infarkt! Ignoroval som rady lekárov. Trénera som nemal, bol som si ním sám. Neobsedel som! Nemohol som! Všetci mi vraveli, že nesmiem, nuž som osamel. Volala ma príroda, jej večný pohyb. V zime lyže, ináč na trati, v prírode. Poznal som skoro každý strom na trase Bratislava - Baba a späť. Denne okolo 30 - 40 kilometrov. A keď som bol unavený z behu, sadol som na bicykel.
Nakoniec predsa len idem k doktorovi.
- Musím vás liečiť na infarkt myokardu! - povedal mi, keď vypukla vojna. Nech ma teda lieči! Vydržal som to dva roky. Odrazu zisťujem, že nemám radosť zo života, nič ma nebavilo, ibaže som o sebe špekuloval. Z čoho som sa mal tešiť? Nohy mi oťaželi, celé telo zmľandravelo, útecha nikde, a tak som sa vrátil k osvedčenému potešeniu.
Domov sa mi nechcelo chodievať autobusom, ako mi lekári kázali. Vravím si: Skús, či mu budeš stačiť! Skúšam jednu zastávku, potom bežím aj druhú po boku toho červeného motora. Celkom dobre mi to išlo! Pravda, dva roky nečinnosti mi pridali na sádle, trvalo dajaký čas, kým som zhodil prebytočnú ťarchu. Hurá! Ako klesala moja váha, pribúdalo na rýchlosti, vytrvalosti. Vydržal som bežať vedľa toho hučiaceho motora tri zastávky, potom štyri! Intervalový tréning, pravda, poviete svojský, ojedinelý, ale aké boli jeho dôsledky?
Predvolá si ma doktor Rejm do Dynamitky. Poklepkával po hrudníku, popočúval, nakoniec odložil stetoskop a spokojne si mädlil ruky:
- Pán Herczeg, tri roky vás liečim na infarkt, už ste v poriadku, len ešte musíte čosi urobiť.-
- Prosím, pán doktor?-
- Nikdy ste nemali srdce v tak dobrom stave ako teraz. Treba si ho teda šanovať. Musíte sa odsťahovať do mesta, lebo čo i len chôdza do vrchu vám môže byť osudnou...-
Bol som si naďalej sám trénerom. Opäť lyžiarske behy na trase Bratislava - Rača - Baba a späť. Viedla tam svojho času stopa, nie ako dnes. Vždy ju ktosi predo mnou vybehal. Trápil som sa do úmoru, mal som na trati aj niekoľko občerstvovacích staníc, na ktorých sa podával - sneh... Hrýzol som ho zlostne pri najväčšej námahe, ale po ňom vznikal pocit nasýteného žalúdka...."


2.
To je O T E C ....
Pre nás jednoducho OTEC, pre tých ostatných OSOBNOSŤ.
Osobnosť svojrázna, výrazná, nezabudnuteľná. Prísny na seba, obetavý voči druhým.
Pekný muž, nie príliš vysoký, ale urastený, atletická postava mladíka vždy priťahovala ženy, ktoré sa "motali" okolo športu, no hlavne okolo športovcov. Gaštanovohnedé vlasy mu v neposlušných vlnách padali na obe strany čela, čím sa mu uprostred temena vytvoril nepravidelný pútec a zmiernili sa ostré kontúry výrazného V z vlasov nad čelom. Oči šedomodré, v oku iskra.
Vo voľnom čase ste ho mohli stretnúť niekde pri Dunaji alebo dunajských ramenách, na miestach, kde sa v tridsiatych rokoch schádzali bratislavskí trampovia a vodáci, vtedy k jeho "imidži" nerozlučne patrila gitara a kanoe, na ktorom bol štetkou a bielym vápnom vymaľovaný nápis: "VRÁTIM SA."
Tohto mladíka ukazovali časté fotografie v športových rubrikách už v tridsiatych rokoch uplynulého storočia buď z "anfasu", ako dlhými krokmi, s vypätou hruďou a zdvihnutými rukami pretŕha cieľovú pásku, alebo z profilu, ako s najväčším vypätím a sústredením, s bradou vystrčenou dopredu nasadzuje k finišu na posledných niekoľko metrov v cieľovej rovinke.
Veľa fotografií ukazovalo podobnú situáciu, lenže v tomto prípade sedel v sedle svojho favorita a vo finiši so sklonenou hlavou sa celou silou zapiera do pedálov, aby jeho špurt bol čo najrýchlejší. Časté boli fotografie, ako stojí na stupni víťazov, väčšinou na tom najvyššom, s vencom okolo krku alebo s pohárom v ruke. Doma sme mali i fotografie, na ktorých je zachytený aj ako lyžiar-bežec i skokan na lyžiach.
Ako malé dieťa som sa ho vypytovala, ako to, že môže mať na nohách lyže, keď mu chýbajú v rukách palice?
Diplomy, fotografie i novinové výstrižky dokumentujúce a oceňujúce otcove športové výsledky dlho dekorovali jednu celú stenu v našej prednej predsieni. Poháre rôznej veľkosti, a boli ich najmenej dve desiatky, zdobili každú vitrínku vysokého, členitého sekretára v secesnom štýle a s mramorovou doskou, ktorý stál dlhé roky v otcovej izbe. Keď sa v šesťdesiatych rokoch naši sťahovali do menšieho bytu, otec veľkú časť svojich trofejí venoval bratislavskému múzeu...

3.
Telom i duchom bol po celý svoj život športovcom.
Atléti mu radili odsunúť cyklistiku na vedľajšiu koľaj a naplno sa venovať atletickému tréningu. Cyklisti mu radili presne to opačné!
On si vždy vypočul jedných i druhých, ale potom si aj tak spravil po svojom - venoval sa naďalej obom svojím láskam. Keby jednu z nich opustil, bolo by mu ľúto za tou druhou, a naviac, jeho ctižiadostivosť ho vždy ponúkala: ... skús im to ukázať...!
A tak sa stávalo, že v jeden deň triumfoval na bicykli a druhý deň zase v maratónoch, neraz v mestách od seba značne vzdialených. Dokonca raz na Všešportovom dni v Nitre v tento jediný deň zvíťazil na cyklistických i bežeckých pretekoch, a to už ráno absolvoval cestu z Bratislavy do Nitry na bicykli, ktorú si potom zopakoval neskoro večer opačným smerom. A podobné to bolo aj v štyridsiatom šiestom v Harmanci.
S jeho všestrannosťou súvisí i jedna príhoda, ktorú nám rozprával. Na slávnosti k 35. výročiu založenia športu v Zlatých Moravciach sa v meste poriadali okrem futbalového zápasu i závody Beh mestom, ten bol predpoludním, a popoludní Jazda mestom. Víťaz mal dostať 100 korún. Otec tam prišiel na bicykli a ihneď sa rozhodol:
"Budem aj behať."
Sto korún totiž bola suma, ktorá znamenala môcť si kúpiť dve francúzske galusky zo surovej gumy, ktoré neprepichol ani špendlík. A skutočne. Bežal a vyhral 1500 metrov za 4:45 min. bez preoblečenia a prezutia. Potom hneď, bez oddychu 25 kilometrov na bicykli v čase 37:01 min. Domov prišiel bohatší o dvesto korún. Bola to prvá aj posledná finančná odmena, akú vo svojej bohatej kariére za športový výkon dostal.
Napísal o tom:
" Cieľovú pásku v bežeckej disciplíne som mal ešte na prsiach, sotva som ju stačil odložiť a už volali na štart k cyklistickým pretekom. O necelé dve hodiny som dostal pohár víťaza po druhý raz."
"Karol Herceg je vzorom športovca," titulovali športoví redaktori tridsiatych rokov svoje články o našom otcovi, všestrannom športovcovi. Áno, i my sme ho poznali takého - zapáleného pre vec, o ktorú mu šlo, nadšeného, usilovného, vytrvalého, ba až zanovitého, tvrdošijného. Bol to človek obdivuhodný, s nesmiernou vôľou.

4.
Krstným menom Imrich - Karol, narodil sa 13.2.1913 vo Viedni, ale vyrastal v rodičovskom dome na Horných Židinách pri Bielom kríži, obklopenom veľkou záhradou.
Jeho rodičia utvorili zmiešané maďarsko-rakúske manželstvo, a tak bolo len prirodzené, čo v Bratislave platilo pre všetkých starousadlíkov, že sa hovorilo tromi jazykmi - po maďarsky, nemecky a slovensky. /Toto by bola v dnešnej dobe nezaplatiteľná devíza./
Mal tri sestry, z ktorých sa jedna, Anna, hneď po vojne odsťahovala z Československa, po nejakej dobe sa usadila v Toronte a tam teraz žije jej dcéra Gertie i so svojou dvadsaťdva /!/ člennou rodinou.
Druhá sestra, Gizka, sa v sedemdesiatych rokoch tiež odsťahovala, tá nasledovala svojho syna Waltra, ktorému sa podarilo dostať sa z republiky v roku 1969 a teraz žijú v Mannheime.
S otcovou treťou sestrou, Mici, sme sa od istej doby nestýkali, pretože sa s naším otcom dlho hádala o majetok - umrela niekedy v sedemdesiatych rokoch.
Otcovi rodičia si želali, aby syn mal v ruke nejaké solídne remeslo, a nakoľko bývať sa bude vždy, dali ho do učenia za murára. Remeslo mu síce šlo, ale nevoňalo, tiahlo ho to ku kresleniu.
To som na ňom ako dieťa vždy obdivovala, že istou rukou dokázal vykúzliť rôzne línie, kruhy, vlnovky, rovné čiary, z ktorých potom vznikali roztomilé obrázky. Podarilo sa mu dostať zamestnanie ako technický kreslič, v ktorom zostal do doby, keď po vojne zakotvil ako úradník na Štátnych dráhach, tam pracoval temer dvadsať rokov.
Úradnícka práca nielenže lepšie kompenzovala jeho športovú záťaž, ona mu i svojou časovou "nenáročnosťou" umožňovala trénovať dvojfázovo a neskôr naplno sa venovať činnosti dobrovoľného trénera, metodika, i funkcionára.
(pokračuje...)

Ilustrační obrázky použity z "google.cz"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama