ŽIVOT SMRTÍ NEKONČÍ...

SÁM SOBĚ TRENÉREM III

1. dubna 2012 v 16:23 | Klevka |  TÉMA TÝDNE
DOKONČENÍ:
SÁM SOBĚ TRENÉREM...
aneb

TRENÉR DŮCHODCEM
9.
Ktorýsi novinár sa pokúsil vtipne definovať cyklistiku nezabudnuteľnou vetou: Zadok sa vezie a nohy šliapu .
Ak by to bolo skutočne tak, vzbudzovalo by to dojem, že zadku je dobre a že cyklistika je šport pohodlný. Našťastie sa našiel jeden fejetonista, ktorý sa to pokúsil vyvrátiť.
"...Čo by vám o tom pohodlí asi rozprávali pretekári z trati Praha - Varšava - Praha, ktorí za deväť dní zdolali v sedle vzdialenosť 1200 kilometrov?! Hoci bratislavský Karol Herceg, ktorý okrem toho, že si naňho zasadla smola a defektil s unavujúcou pravidelnosťou, sa už na ceste do Pardubíc natoľko "zahrial", že jeho sedenie bolo krajne nepohodlné. Hercega bolelo nielen to sedenie, ale ani chodiť, ba ani ležať mu nechutilo. Každý večer zveril to chúlostivé miesto do svedomitej opatery oboch lekárov výpravy a tí ho každý večer tiež utišovali rovnakým spôsobom: "Zásypom ti to do rána uschne, ale zajtra večer sem prídeš zasa. Vezmi si namiesto sedla pohovku, tá by pomohla!" Raz im chcel Herceg aspoň čiastočne vyhovieť a chrbát špicatého talianskeho sedla otupil preloženou aktovkou. Čerta starého to pomohlo a večer sa Herceg opäť "hrabal" na maródku. Teda ani ten zadok to nemá na bicykli ľahké..."
Asi o dva týždne po tom sa poriadali cestné preteky Okolo Beskydských Karpát. Tam pretekala celá vtedajšia elita, Krampl i Ružička. Otec v tejto silnej konkurencii presvedčivo zvíťazil, zdolal Ružičku i Krampla. Boli to jeho posledné preteky - mal 35 rokov. I keď to je dnes vek na "športový dôchodok", otec stačil ešte absolvovať s ostatnými pretekármi nultý ročník pretekov Okolo Slovenska.
Ďalšieho ročníka sa zúčastnil už ako ich organizátor, pretože prestúpil na ďalšiu dráhu - dráhu cyklistického trénera a funkcionára.
A tá bola ešte úspešnejšia ako tá pretekárska. V bratislavskej Lokomotíve začal trénovať mladších. Plných 33 rokov sa venoval výchove cyklistických talentov a jeho zverenci získali 18 titulov majstrov republiky. Títo chlapci neskôr siahali i na tie najvyššie pocty, ako napríklad neskorší olympijský víťaz a majster sveta Antonín Tkáč i jeho predchodcovia, o ktorých je zmienka na inom mieste.
A celých 33 rokov vykonával túto náročnú prácu bezplatne!

10.
Aká je vlastne história slovenskej cyklistiky? ...o tom som na internete nenašla žiadne odkazy - a bolo mi smutno. Mladí ľudia by mali vedieť, že obdivuhodný pán Zátopek nebol jediným obetavo zapáleným nadšencom svojho športu ...
Otec napísal mnoho článkov o svojej práci cyklistického trénera i metodika, bol pilierom, a teda aj tvorcom histórie slovenskej cyklistiky. Mnohé z tých článkov som "lektorovala", lebo otcovi záležalo nielen na ich obsahu, dobrej forme, ale i na gramatickej a štylistickej čistote.
V jednom svojom článku podrobne popisuje vznik i vzostup slovenskej cyklistiky, ktorá má zrod práve v Bratislave.
... koncom vojny Bratislava nemala jediný slovenský cyklistický oddiel. Činnosť vyvíjali iba oddiely nemecké. Preto bratislavskí cyklisti, ktorí štartovali za Štefánik Rača, rozhodli sa založiť oddiel v meste. Bol to ŠK Železničiari. Pár obetavých pracovníkov a organizátorov sa už postaralo o to, aby "Račania" uplatnili svoje cyklistické umenie vo farbách novej Lokomotívy. Vo svojej "matrike" majú zapísaný dátum 24. február 1944. Prvým predsedom Lokomotívy bol inžinier Zoltán Šebo, riaditeľ firmy Tungsram, u ktorej vtedy pracoval aj majster športu Vlastimil Ružička. Pán Šebo bol veľkým priaznivcom cyklistiky a nádejnému Ružičkovi venoval prvý pretekársky bicykel...
Začiatky naozaj nemali ľahké. V tom čase už mali vojnové udalosti rýchly spád, front sa blížil a Bratislava bola častým cieľom leteckých náletov. Preto prvé oficiálne preteky usporiadala Lokomotíva v Zlatých Moravciach. Keď vojnová vrava ustala, oddiel posilnili viacerí reprezentanti, medzi nimi bývalý profesionál Lovaz z Maďarska, Suchý z Francúzska, Ďordík z Belgicka, z Litvínova prišiel Svoboda, ktorý patril k najlepším "cestárom", a napokon Radovanovič z Juhoslávie.
Ten posledný bol pre našu rodinu jednoducho "Marinko", pretože u nás nejakú dobu býval v prednej izbičke a stal sa priateľom celej rodiny. Stýkali sme sa ako rodiny i neskôr, keď si sám založil v Bratislave rodinu a odsťahoval sa do bytu na Vysokej ulici.
Lokomotíva sa stala jedným z najsilnejších cyklistických oddielov. Významne k tomu prispela aj stavba prvej cyklistickej dráhy na Slovensku, na Tehelnom poli v Bratislave. O jej stavbu sa významne zaslúžil aj vtedajší predseda slovenskej cyklistickej sekcie, Arnošt Votava.
V drese Lokomotívy vyrástli viacerí vynikajúci pretekári. Prvý majstrovský titul dobyla pre Lokomotívu Dana Balážová v terénnych pretekoch dorasteniek, neskôr to bol Ján Žúrik ml. v šprinte dorastencov, po ňom Karol Menschý v pretekoch za motorovými vodičmi, potom Miklušica so Škvareninom v šprinte i na tandeme, i Ladislav Molnár, ktorý získal dva tituly v šprinte za Lokomotívu a ďalšie dva ako príslušník pardubickej Dukly. Miklušica a Škvarenina reprezentovali ČSSR aj na olympijských hrách v Ríme.
Sama som zažila túto slávnu éru, keď ma otec brával so sebou na "klopenú" dráhu ako jej prvý niekoľkoročný správca a činovník. Zažila som tie slávne osobnosti buď priamo na dráhe pri rôznych pretekoch alebo v kolkárni, kde občas trávievali voľno. Neskôr, keď už som aj ja mala "favoritku", ma otec brával i na tréningy, takže som zažila aj začiatky tej mladšej úspešnej generácie - Gráč, Tkáč, Doležel, Gábriš, Huščava, Gubrický, Tabaček, Hajtman, Stejskal....
V šesťdesiatych rokoch vznikol cyklistický oddiel aj pri Slovnafte, kam prešli niektorí vtedajší pretekári, ale Lokomotíva si udržala svoje vedúce postavenie.
Nasledoval rad úspešných rokov, o ktoré za zaslúžili napríklad Puzrla so svojimi 30 víťazstvami i Jozef Haizer, ktorý patril medzi najlepších cestných pretekárov i reprezentantov ČSSR. Obaja boli zaradení do prípravy na olympijské hry v Mexiko City.
Tieto výsledky sa mohli dostaviť len vďaka niekoľkoročnej systematickej práci všetkých vtedajších trénerov s dorastencami - Hercega, Žúrika a neskôr i Ejema. Do svojej práce s mladými cyklistami zaraďovali náročné tréningové metódy zamerané na všestrannosť - posiľňovanie, ľahkú atletiku, plávanie, športovú gymnastiku.
Otec napísal množstvo metodického materiálu s touto tematikou, ktorý spracovával na základe štúdia a vlastných skúseností, dúfam len, že sa všetko niekde zachovalo.

11.
V otcových materiáloch som narazila aj na jednu poznámku o jeho funkciách:
"Ako obvykle, zase tri funkcie!"
Bola napísaná v deň, keď ŠK Železničiari na valnom zhromaždení volil nový výbor a Karola Hercega zvolili za tajomníka, náčelníka pretekárov i tlačového referenta zároveň. To znamenalo venovať práci pre druhých celý svoj čas na úkor vlastných detí a rodiny, odpočinku i záľub a nehľadieť na to, že tú obetavú prácu nikto nikdy finančne neohodnotí. Dokonca i doma, večer, keď prišiel unavený po celodennom zhone, prijímal oneskorené pracovné návštevy svojich kolegov i mimobratislavských funkcionárov a ešte dlho debatovávali o neodkladných problémoch.
Dosiahnuté úspechy boli naozaj veľmi lichotivé. Otca však neuspokojili, stále ho to hnalo ďalej
Ambície ho už predtým priviedli do trénerskej školy, ale neskončili tým, že ju absolvoval. Sám sa neskôr stal jej prednášateľom, no ani to mu ešte nestačilo.
Prihlásil sa na päťročné štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu, pričom v tak "pokročilom" veku dokázal študovať popri zamestnaní i trénerskej práci a v riadnom termíne aj promoval - minulo mu 51 rokov. Bolo to 29. júna 1964.
Dodnes mám Večerník z 30.6.1964, ktorý priniesol fotografiu z jeho promócie s týmto textom:
"NA STARÉ KOLENÁ sa dal bývalý vytrvalec a cyklista, populárny Karol Herceg na štúdium na ITVŠ, ktorý úspešne absolvoval, o čom svedčí aj náš záber z jeho včerajšej promócie. Srdečne blahoželáme!"
Ako päťdesiatnik ešte trénoval s cyklistami - mužmi. Denne sto kilometrov i viac a často prišiel do cieľa s vedúcou skupinkou.
Zadosťučinením a ocenením otcovej práce bol titul ZASLÚŽILÝ TRÉNER. Udelil mu ho Výbor zväzu cyklistiky pri SÚV ČSZTV pri príležitosti organizovania XIX ročníka cyklistických pretekov Okolo Slovenska za "...jeho dlhoročnú obetavú prácu na poli rozvoja československej cyklistiky".
Kto pozná jeho písmo alebo podpis, vie, že boli tiež ako on - veľké až veľkorysé slučky veľkého písmena H, pritom kľudné a elegantné, trochu naklonené doprava, akoby chceli skočiť do hladiny zčerenej drobnými, sotva čitateľnými písmenami e-r-c-e ukončenými energickým g, ktorého spodná slučka výrazne čnela pod linku riadku a smerovala k prvému H...

12.
Krátko po smrti našej matky, v roku 1977, skončil s trénerstvom a odišiel do dôchodku.
Nebola to preňho ľahká doba. Zvládnuť dva tak zásadné zlomové momenty v živote, to chcelo veľkú morálnu silu a vôľu. Ale otec sa nevzdával a zanovito vzdoroval času i problémom. Začal učiť na Telovýchovnej škole a ďalej študoval.
S bicyklom sa nerozlúčil ani teraz, ba ten sa stal jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Chodil na ňom do práce, na ňom denne absolvoval svoju dávku 10 až 20 kilometrov obvykle na trase Bratislava - Devín, akoby si chcel pripomenúť tú dávno uplynulú dobu svojej slávy bežca-vytrvalca. Na bicykli chodieval aj pracovať do záhrady, navštevoval rodinu i známych a mohli ste ho zahliadnuť i v jeho račianskej krčmičke, kde sa stretával s vrstovníkmi.
So sebe vlastnou a preň typickou húževnatosťou sa začal teraz venovať svojej životospráve. Ranná rozcvička, vzpieranie, studené kúpele, plávanie v bazéne i sauna, prírodná medicína, to všetko, aby sa udržal čo najdlhšie v dobrej kondícii. Dokonca v pivnici mal tréningové valce, na ktorých jazdil, keď bolo nepriaznivé počasie, a skúšal na sebe i metódu dychových cvičení, ktoré propagovala doktorka Sobolová z Prahy a o ktorých si viedol podrobné záznamy.

A stále niečo písal a študoval.
Starý písací stroj Underwood, ktorý si kedysi obstaral, aby mohol prepisovať svoje metodické práce, bol v ešte horšom stave ako predtým, ale teraz sa stal otcovou pravou rukou. Teraz na ňom totiž písal svoju rigoróznu prácu.
Jeho celoživotné štúdium sa zavŕšilo ďalšou promóciou 12. decembra 1985, kedy získal doktorát pedagogiky na Univerzite Komenského - mal 72 rokov.
Vtedy noviny priniesli článok s príznačným titulkom: "Doktor športového života", v ktorom ho autor nazýva "neúnavným odporcom času" i "športovou legendou" a končí výstižnou vetou: "...zahol za najbližší roh ulice. Pedále sa krútili pomalšie ako pred polstoročím, ale v ich pohybe bol vzdor voči siedmym krížikom." / Šport, 8.1.1986/
Neúnavnosť a činorodosť ho neopúšťala ani v tomto veku, napriek tomu, že jeho choroby, reumatizmus a coxartróza, sa postupne horšili. Nevynechal jediný deň, aby nenakrútil pedálmi aspoň niekoľko kilometrov v sedle bicykla, ktorý bol teraz jeho jediným dopravným prostriedkom a spájal ho so súčasnosťou, s ľuďmi a udalosťami. A to už s endoprotézou - nechcel byť totiž na nikom závislý, snažil sa byť za každých okolností sebestačný. Preto v jeho cyklistickej výbave pribudla palica, priviazaná k tyči rámu, aby mu pomohla, keď zosadne z bicykla, pretože jeho nohy, ktoré dovtedy absolvovali najmenej milión kilometrov, mu už neslúžia, ako majú. A nikdy si nenechal od nikoho pomôcť...
Celý život sa riadil dvoma myšlienkami.
Prvá pochádza od Aristotela: "Život potrebuje pohyb".
Tú druhú, "Nikto sa nestane nesmrteľným svojou lenivosťou", vyriekol Benjamin Franklin.
Húževnatosť a pracovitosť tohoto človeka obdivovali jeho žiaci, spolupracovníci, známi i celá naša rodina. A ak neúnavnosť je merítkom nesmrteľnosti, tak on sa pre nás nesmrteľným už stal.
... a potom prišiel ten smutný dátum, 17. február 1989, štyri dni po dovŕšení 76. roku, keď sa rodina chcela zísť na oslavu jeho narodenín. Namiesto osláv ..... s m ú t o k.
Diagnóza: ischemická choroba srdca.
Tak predsa!
Viac ako päťdesiat rokov sa bránil tejto chorobe, pred celou rodinou ju utajoval. Tvrdo vzdoroval prírode a už to vyzeralo tak, že vyhral...
Nie, príroda sa nevzdáva, ona len vyčkáva. A nakoniec vyhráva ONA!
Pri všetkom smútku jej ale poďakujme za to, že mu dala viac ako päťdesiatročný odklad, a on túto dobu naplnil PRÁCOU, prácou výhradne pre druhých.

Veľký smútok za veľkým človekom. Človekom - legendou.
A to ešte i dnes.

Ilustrační fota převzata z "google.cz".
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama